15. 04. 2019 06:00 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Úprimné slová adoptívnej mamy: Po prvom týždni syn v obchode kričal, že ma nenávidí

Iveta v rozhovore prezradila, aké pocity mala, keď adoptívneho syna videla prvýkrát a aj to, či sa stretáva s rasizmom.

Iveta Sabolová Hrabovská
Iveta Sabolová Hrabovská Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Iveta Hrabovská a jej manžel si adoptovali štvorročného Miška po tom, čo sa im sedem rokov nepodarilo mať vlastné dieťa. Nikto ich vopred nepripravil na to, že adoptívny syn bude dostávať záchvaty hnevu. Dnes ich už dokáže objať, čo pred tým nerobil vôbec.

V rozhovore sa dočítate

Ako vyzerá priebeh adopcie

Aké informácie dostanú žiadatelia o dieťati

Ako dlho sa stretávať s dieťaťom pred tým, než si ho adoptujete

Prečo máva adoptívne dieťa záchvaty hnevu

Či je dobré, ak dieťa vie od malička, že je adoptované

 

Prečo ste sa rozhodli pre adopciu?

S manželom sme sa sedem rokov snažili o vlastné bábätko, nešlo to prirodzenou cestou. Tak sme sa rozhodli urobiť pekný život niekomu cudziemu.

Mali ste aj nejaké kritériá?

Keď sme prišli na úrad práce, tak sme vedeli jedno - že dieťa chceme čím skôr. Normálne sme sa opýtali, že aké teda dieťa si máme pýtať, aby sme ho dostali do dvoch rokov. Povedali nám, že v takom prípade je dobré "pýtať si" dieťa do šiestich rokov. My sme sa rozhodli pre hranicu štyri roky. To je podľa nás vek, keď sa ešte dajú okresať zlé povahové črty a výchova by bola adekvátna a normálna.

Vôbec ste neriešili ani to, či bude dieťa rómske, alebo či nebude mať hendikep?

Samozrejme, zamýšľali sme sa nad tým, ale zároveň sme si nechceli veľmi zúžiť výber. Pre nás bolo najkľúčovejšie mať dieťa do štyroch rokov veku. Čo sa týka zdravotnej stránky, nechceli sme dieťa so závažnými zdravotnými problémami. Ak by malo alergie alebo niečo drobné, to by nám nevadilo. Ale to, či bude Róm, nám bolo jedno. A vďaka tomu sme dostali dieťa skôr.

Ako vyzeral priebeh adopcie?

U nás to bolo pomerne rýchle. Malého Miška sme dostali do jedného roka odo dňa, keď sme podali prvú žiadosť na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Prišli sme tam, odniesli sme im požadované papiere, ako napríklad potvrdenia od lekárov, že sme zdravotne spôsobilí vychovávať dieťa, vyplnili sme prihlášku, kde sme uviedli všetky naše majetkové a príjmové záležitosti. Jeden až dva mesiace trvalo, kým nás zaradili do evidencie. Následne sme čakali na prípravu. Príprava trvala dokopy možno tridsať hodín.

Čo sa dialo na príprave?

Absolvovali sme skupinové rozhovory s ďalšími uchádzačmi, ale aj individuálne so psychologičkou. Tá mala analyzovať naše povahové črty a celú našu psychiku, či sme vôbec mentálne spôsobilí vychovávať dieťa. Psychologička nám dala súhlas a zaradili nás do adopčného programu. Vtedy sa písal koniec augusta a tesne pred Vianocami nám volali, že nám našli Miška.

Aj vás doma neohlásene navštívili sociálni pracovníci a kontrolovali vašu domácnosť?

Áno, prišli, ale vždy sa vopred ohlásili. Boli u nás dvakrát a prebiehalo to vždy úplne v pohode. Pozreli si priestory, kde bude dieťa vyrastať, pýtali sa na základné veci - kde bývajú naši rodičia, či sú s adopciou v pohode, nič komplikované. Dokopy tu boli možno polhodinu a boli profesionálni.

Iveta Sabolová Hrabovská
Iveta Sabolová Hrabovská Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Viete, z akého prostredia Miško pochádza?

Vieme o ňom úplne všetko. Keď nám volali, že nám našli dieťa, prišli sme na úrad, kde nám ukázali jeho dokumentáciu. Súčasťou nej bola aj fotka. V podstate na základe fotky sme sa mali rozhodnúť, či sa s ním chceme stretnúť. To je zatiaľ nezáväzné. Dostali sme možnosť vidieť ho a zistiť, či tam je iskra alebo nie. Ak sa s ním stretnete, môžete sa rozhodnúť, či ho teda chcete a či idete do adaptačného procesu, počas ktorého sa spoznávate. Stále počas tohto procesu od toho môžete odstúpiť.

V tej dokumentácii sme videli všetko. Aký je jeho mentálny a fyzický stav, kde vyrastal, koľko profesionálnych rodín vystriedal. Jeho našli počas prvého polroka života podvyživeného a dehydrovaného. Rok bol v jednej profesionálnej rodine a potom prešiel do druhej profesionálnej rodiny. Je známa jeho mama, ktorá je Rómka a otec je neznámy, ale podľa informácii je z majority. Sme radi, že o ňom vieme všetko. Dôkladne sme si jeho dokumentáciu preštudovali. Keď sme ho brali z profesionálnej rodiny, tak sme aj dostali manuál. Vďaka tomu sme poznali ešte aj jeho vlastnosti a rôzne reakcie v rôznych situáciách.

Ako vyzeral následný adaptačný proces?

Najprv sme za ním išli do Vranova len na otočku. Trošku sme sa s ním pohrali a úradníkom sme mali povedať, či do toho ideme. S tým, že adaptácia môže trvať aj mesiace, pretože v prvom rade, to dieťa si musí vytvoriť s nami väzbu. Rozhodli sme sa, že do toho ideme. Ale musím sa priznať, že tam vtedy nebola láska. Skôr pocit, že nebuďte vyberaví, vezmite si ho a zabezpečte mu plnohodnotný život. Chceli ste dieťa, tak ho máte, je vám darované. V hlave sme si to takto dali dokopy. Potom prišla druhá fáza, kde sme za ním mali chodiť pravidelne na viacero dní.

Nám stačila jedna trojdňová návšteva. Miško si vytvoril silnú väzbu až sa nás potom opýtali, či bude v poriadku, ak nám ho prinesú domov do týždňa. Ten proces mal trvať ešte dva mesiace. Takže v našich hlavách sa toho zrazu veľa dialo. Dovtedy sme boli dvaja slobodní ľudia, ktorí sa celý život venovali len psovi a práci. Žiadna detská izba, žiadna príprava na rodičovský život. Ja som nevedela nič, ani ako dieťaťu utrieť zadok.

Zrazu musíte v priebehu jedného týždňa pripraviť detskú izbu, zariadiť si veci vo firme, aby ste to vedeli skĺbiť. Netušila som ani, či mám vôbec nárok na nejaké prídavky. Potom sme museli riešiť to, že polrok po adopcii nemôže ísť dieťa ani do škôlky, pretože musí byť neustále aspoň s jedným z rodičov, aby si vytvoril dostatočne silnú väzbu. Na tieto veci sme nemali čas sa pripraviť. Ale na druhej strane, asi je to tak dobre.

Znie to celkom stresujúco. Neľutovali ste svoje rozhodnutie?

Dvakrát som to oľutovala a nehanbím sa za to. Myslím, že by sa o tom malo rozprávať. Chvalabohu, mám pri sebe úžasného manžela, ktorý mi v stavoch úzkosti zaklopal na čelo, že je u nás pár dní a nebude to zo začiatku prechádzka ružovou záhradou, ale my to zvládneme. A preklenula som to.

Musím povedať, že príprava, ktorú sme absolvovali nás úplne na všetko nepripravila, ale bola určite super. Nepovedali nám o fáze, ktorú sme zažili hneď po týždni. Ten prvý týžden bol Miško úžasný. Boli sme dokonalá, stále usmiata rodinka, spokojná, šťastná. Ale neuvedomili sme si jeden fakt, že Miško si myslel, že je na výlete. Keď si začal uvedomovať, že tu ostáva, prišlo obdobie vzdoru. Vzali sme ho od všetkého, čo má rád, tak sa rozhodol urobiť nám zo života peklo. To bolo pre mna najťažšie obdobie.

Pri pokladni v potravinách na mňa začal kričať, že ma nenávidí, že od nás chce odísť preč a aká som zlá mama. V tom momente neviete, či máte plakať, či sa smiať, či sa tváriť, že to nehovorí o vás. A toto sa nám stávalo kdekoľvek vonku či doma. Mal tieto stavy pravidelne aj desaťkrát denne. Vy mu musíte neustále dookola opakovať, ako ho máte radi, že ste radi, že je s vami a kŕčovito ho držať v rukách.

Musím dodať, že organizácia Návrat nám v tomto veľmi pomohla. Poradili nám, ako máme zvládať tieto jeho amoky. Fantasticky sme to preklenuli a teraz je tých výbuchov o veľa menej. A keď aj prídu, už ich vieme predpovedať, poznáme ten priebeh a najmä, čo máme urobiť, aby ten stav prešiel. Takže áno, boli momenty, keď som to ľutovala, ale som rada, že som nepočúvla svoje zlé ja. Už ideme dobrým smerom a bude to len lepšie a lepšie.

Iveta Sabolová Hrabovská
Iveta Sabolová Hrabovská Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Opustené deti sú zvyčajne traumatizované. Varoval vás niekto, že môže dostávať amoky?

Nie, ale ako som povedala, veľmi nám pomohol Návrat. Vysvetlili nám, že je to normálne. Organizujú stretnutia rodín s adoptovanými deťmi a to je úžasné. Vtedy zisťujem, že Miško je úplne normálny a aj iné rodiny si týmto prešli. Je jasné, že adoptované deti majú traumu. Miško sa narodil v katastrofálnych podmienkach, najprv išiel k jednej profesionálnej mame, potom ho presunuli k druhej mame.

Plus aj profesionálne rodiny majú svoje dovolenky, niekedy dva až tri týždne, počas ktorých idú deti zase k iným rodinám alebo do detských domovov. Miško si takto vraj prešiel desiatimi rodinami, to je šialené. Keď prišiel k nám, oslovoval slovom mama skoro každého. Aj moju mamu, svokru aj tetu v potravinách. Nevedel zadefinovať rolu matky a otca. Pracovníkov Návratu som sa pýtala, že teda ako sa máme oslovovať, či menami Ivka a Maťko, alebo mamka a tatino? A oni, že mamka Ivka a tatino Maťko. Aby si spájal mamku so mnou a tatina s manželom.

Tu vidíte tie defekty mozočku detí, pretože presne tú fázu, v ktorej má mať dieťa matku a otca, aby si to uložil v hlave, on nemal. Keď si to všetko uvedomím, vravím si, že ho musím milovať a nedopustiť, aby ešte niekedy v živote musel oslovovať inú ženu mamou.

Síce máte Miška krátko, ale vidíte už na ňom pokrok v správaní?

Neviem, či si zvykol na nás ako na rodičov, ale progres je neuveriteľný. My s manželom máme veľmi diplomatický spôsob výchovy. U nás sa neháda a nekričí a takto sa ho snažíme vychovávať. On na nás kričal a my sme mu vysvetľovali, že sa nekričí, že sa nepoužívajú škaredé slová. Ale to všetko sme mu hovorili bez toho, aby dostal po zadku. Keď nám ho z Vranova priniesli, prišiel v určitom stave. Po troch týždňoch k nám prišli na kontrolu a síce my sme nevideli ten rozdiel, ale ony hovorili, že to je úplne iné dieťa.

Je kľudnejší a vyrovnanejší. Dovtedy u neho neexistoval prejav lásky, nezvykol vôbec natiahnuť ruky na objatie, ani keď plakal, tak nechcel pusu. Teraz sa ukľudní len tým, že sa pýta ku mne na ruky. Hovorí mi, že ma má rád a to pred tým nerobil. Progres tam teda je a verím, že sa to zlepší. Ja si myslím, že on ani nemá zlé povahové črty, len sa niektoré veci nemal kde naučiť.

Cítite niekedy pocit, že si od toho chcete dať pauzu?

Viete koľkokrát? My sme boli doteraz zvyknutí na "bohémsky" život. Kedykoľvek sme si niekam vyrazili. Víkendy sa u nás trávili na horách, v lete sme cestovali do Európy. Teraz si to dovoliť nemôžeme. Aj kvôli tomu, že podľa odporúčaní psychológov by sme ho nemali ani prvý polrok dávať niekomu inému. Musí byť nonstop s nami. Rada by som si dala voľný víkend, ale chceli sme dieťa, tak ho máme.

Stretli ste sa niekedy s nepochopením a odrádzaním od adopcie?

Nikto o tom nevedel až do momentu, kým sme sa nerozhodli pre Miška. Čiže sa to naše okolie a blízki dovzdeli týždeň pred tým, než nám Miška doniesli. Nikto nereagoval, že či sme sa zbláznili. Berú nás ako dvoch rozumných ľudí, ktorí vedia, čo robia. Skôr to brali ako takú obetu. Mne to prišlo smiešne, veď aká obeta. Berieme si cudzie dieťa, no a? Chvalabohu, nikto nás neodhováral a neodsudzoval. Máme kamarátov, ktorí tiež majú deti a Miško zapadol aj medzi nimi.

Nemali ani rasové predsudky?

Nie. Dokonca veľa ľudí ani nevie, že Miško je poloróm. Na prvý pohľad to nie je také očividné. Na druhej strane, sa za to vôbec nehanbím a nemám problém povedať, že Miškova mamka je Rómka. Ale musím uznať, že ešte pred adopciou sme si zisťovali názory známych a boli ľudia, ktorí boli voči rómskym deťom skeptickí. Keď už ale Miška stretli, úplne zmenili názor a práve oni sú teraz najväčšia pomoc.

Ale spomínam si na jednu príhodu. Raz v obchode som sa dala do reči s jednou známou a spýtala sa ma, že z akej krajiny je Miško. A ja s úsmevom, že z východného Slovenska. Aj iné mamy na ihriskách si šepkajú, že toto je jej syn? Ja to beriem tak, že adoptovať si rómske dieťa je krásne. Vtedy uvidíte tie pravé reakcie ľudí, ktorí sa tvária, že nie sú rasisti, ale predsudky majú.

To sú asi skôr úsmevné príhody. Nestretli ste sa s otvorenou nenávisťou?

Chvalabohu nie. Možno aj preto, lebo vizuálne nevyzerá rómsky. Ja osobne by som na neho tiež nepovedala, že má rómsky pôvod, obzvlášť, keď ho držia dvaja bieli rodičia. Vyzerá skôr ako mulat. Keď sme sa vrátili z Afriky s manželom, vyzerali sme tmavšie ako on.

Adoptovali ste si štvorročného chlapca. Nebáli ste sa, že je to už vek, v ktorom sa vám nepodarí podchytiť všetky zlé vlastnosti?

To bola asi posledná vec, na ktorou sme sa zamýšľali. Keď sme s manželom vypĺňali žiadosť a dali tam tú hranicu štyri roky, tak sme si vraveli, že to je dobrý vek. Veď už nám bude vedieť povedať, čo mu je, čo ho trápi a videli sme v tom skôr pozitíva. Plus sme sa mohli vyhnúť tomu, že by som musela ísť na materskú. Priznám sa, že na zlé veci som vôbec nemyslela. Aj dvojročné dieťa môže mať zlé povahové črty, ktoré nevymažete. Ale povedali sme si, že nech už je akýkoľvek, dáme mu čo najviac našej lásky a ukážeme mu náš diplomatický spôsob výchovy.

A darí sa vám ho formovať?

Veľa si o tom študujeme a vidíme výsledky. Miško je u nás päť týždňov a zmena je neuveriteľná. Myslím, že keď ubehne rok-dva, tak z neho nebude úplne iné dieťa. Je to ťažšie v tom, že je v období vzdoru. To sme si na začiatku neuvedomili. Takže musíme bojovať aj s takými jeho náladami, že si nechce obliecť tieto nohavice, ale chce iné. Je to niečo, čo majú asi všetky deti v tom veku. Ale dá sa formovať a je to o prístupe. Pracujeme s ním denno-denne a veľa sa rozprávame. Hrá sa so skladačkami a má rád aj logické hry. Objavuje záujem o hudbu, takže ho učíme základné akordy. Láka ho gitara, klavír. Vieme ho kreovať.

Zamysleli ste sa niekedy nad otázkou, či je dôležitejšia genetika alebo výchova?

Áno a viete, čo mi napadlo? Spojila som si gén a Miško a jediné, čo mi napadlo bolo, že fajn, tak buď bude umelec, alebo cestovateľ. Rómovia predsa vždy vynikali v umení a boli cestovateľmi. Nič iné v súvislosti s génmi mi nenapadlo. Ja sa vždy snažím vidieť to dobré. A či genetika alebo výchova? Tak jednodznačne výchova. Biele dieťa z úspešnej bohatej rodiny nemusí byť tak dobre vychované ako rómske alebo adoptované dieťa.

Ľudia zvyknú mať názor, že rómske deti alebo deti zo sociálne vylúčeného prostredia sa už rodia s niečím, čo sa nedá odstrániť a čo im bude neustále spôsobovať problémy. Zamýšľali ste sa nad tým?

Nie a ani nechcem. Určite Miško nemal vývin, aký mal mať. Ale nemám pocit, že by bol zaostalejší ako iné deti. Miško bol odňatý od svojej mamy kvôli zlým podmienkam, nemyslím, že si z toho niečo vzal.

Iveta Sabolová Hraobvská
Iveta Sabolová Hraobvská Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Ste pripravená na to, že jedného dňa sa možno Miško bude hľadať a bude chcieť spoznať svoju biologickú rodinu?

Dieťa z profesionálnej rodiny dostáva svoju knihu života. Vyzerá to ako album fotografií a pravidelne si ich spolu pozeráme. On už teraz vie, že je adoptovaný a na fotke vidí aj svoju biologickú mamu a vie, že je to mama, u ktorej istý čas bol. Sú tam fotky všetkých profesionálnych mám a ďalších detí, s ktorými vyrastal. A takto si to spolu listujeme.

Postupne si to dáva dokopy. Je to takto dobre nastavené, lebo deti musia od útleho veku vedieť, že toto je síce moja mama, ale toto je druhá mama, ktorá ma vychováva. S manželom sme sa rozprávali o tom, že keď bude Miško dospelý a bude chcieť vidieť svoju biologickú mamu, tak ho v tom podporíme. My aj vieme, kde býva, takže keď bude chcieť, my ho tam odvezieme, aby videl, kde sa narodil.

Ako sa dá so štvorročným dieťaťom rozprávať o tom, že musel odísť od svojej mamy?

On sa veľa pýta. Často sa pýta, kde je jeho mamka vo Vranove. Vysvetľujem mu, že býva vo Vranove, ale nemal tam vlastnú postieľku a detským spôsobom mu povedať, že tu u nás je mu lepšie. Hovorím mu, že tu má dobrú a teplú stravu, má sa kde vyspať a podobne. Poradili nám, aby sme si vymysleli rozprávku o adopcii a Miško ju má veľmi rád. Každý večer mu rozprávam rozprávku o tom, ako Ivka a Maťko boli smutní, lebo nemohli mať vlastné bábätko a raz prišli do Vranova, kde uvideli malého Miška a chceli si ho vziať a Miško sa veľmi tešil.

Takže to berie celkom rozumne a nie ako krivdu, že ho niekto opustil?

Áno. Úprimnosť je kľúčová. Minule sa mi večer pri zaspávaní stalo, že sa ma spýtal, kedy pôjde domov do Vranova. Povedala som mu, že Miško, ty tam už nepôjdeš. Nadýchla som sa a čakala na reakciu. Vyšla mu síce slza, ale povedal, že dobre, on tu teda ostane. Vydýchla som si, že sme to dobre zvládli. Znamená to pre mňa, že nás má rád a je mu tu dobre. Občas teda máva tie amoky, keď mu asi niečo v hlave hovorí, že my sme tí zlí, lebo sme ho vzali od jeho kamarátov, zmenili sme mu vône, chute, ale keď sa ukľudní, uvedomí si, že je mu tu dobre. Nikdy sme nikomu nedali toľko lásky ako jemu. A podľa mňa to cíti.

Musíte nejako špeciálne pripraviť aj svoje okolie, ako sa majú k Miškovi správať?

Áno. Napríklad, sme dostali odporúčanie, že keď sa Miško niekde udrie, nikdy ho nesmie nikto iný utešovať, len my. Vždy ho musia poslať za mamou alebo tatinom. Nikto iný, len my ho môžeme dvíhať na ruky. On si musí najprv zvyknúť na kontakt s nami. Takže sme si všetkých obišli a racionálne im vysvetlili, ako sa majú pri kontakte s Miškom správať.

Povedali ste, že keď ste prvýkrát videli Miška, nebola tam láska. Môže človek časom rovnako ľúbiť adoptované dieťa ako svoje vlastné?

Určite áno. Túto noc sa mi stalo, že pri mne zaspával, otočil sa tváričkou na mňa a začala som sa na neho pozerať, cítila som niečo iné. Možno to bola láska. Pri našom prvom stretnutí som to brala racionálne, že je mojou úlohou mu pomôcť a snáď tá láska príde neskôr. Teraz mám pocit, že už prichádzajú iskričky lásky.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?