30. 05. 2019 06:00 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Výchovná poradkyňa: Dnešní rodičia nepúšťajú deti von, ale online svet je oveľa nebezpečnejší

Krik ani zákazy nič nevyriešia. Ak vaše dieťa príde so zelenými vlasmi, nepanikárte. Často ide len o experiment.

Martina Vagačová.
Martina Vagačová. Foto: TVNOVINY.sk

Martina Vagačová je výchovná poradkyňa a vedie kurzy efektívneho rodičovstva. V rozhovore hovorí, že keď má dieťa talent, netreba tlačiť na pílu. Najlepšie je, keď ide vlastným tempom a má z aktivity radosť.

V rozhovore sa dočítate:

Prečo dnešné deti nemajú detstvo a čo sa s tým dá robiť

Ako reagovať, keď vás dieťa nepočúva

Čo s dospievajúcimi, ktorí experimentujú s výzorom a oblečením

Od akého veku by mali deti používať smartfón

Aké hry by ste mali deťom dávať

Vediete kurzy efektívneho rodičovstva. S čím za vami rodičia najčastejšie chodia?

Zvyčajne prichádzajú prvýkrát vtedy, keď ich deti vstúpia do vývinových štádii. Jedno z tých prvých je obdobie vzdoru. Pýtajú sa, ako zvládať emočné výbuchy dieťaťa, ako zvládať ich zaseknutia a odmietanie vykonávať potrebné aktivity. Častým problémom je aj súrodenecká rivalita, alebo školské problémy. V dnešnej dobe trápia rodičov aj technológie najmä používanie mobilov. Ale mnohí prichádzajú aj s tým, že chcú mať vzťah s deťmi a nie sú si úplne istí, ako sa dá skĺbiť vymedzovanie hraníc a zároveň ostávať v dobrom vzťahu.

Keby si náš rozhovor pozreli starší ľudia, tak by si možno povedali, že dnešní rodičia sú neschopní, že si musia platiť kurzy rodičovstva. Je teda súčasná generácia rodičov menej schopná alebo viac precitlivená na deti?

Kedysi, keď sa pokazilo auto, môj otec otvoril kapotu a opravil si ho sám. Dnes si už s novými autami nevieme pomôcť, potrebujeme špecialistu. A podobne aj v iných oblastiach už nič nie je také jednoduché. Podobné je to aj v tom, ako rodina funguje. Jadrom je vzťah a rodičia potrebujú vedieť, ako vzťahy fungujú a ako funguje ľudské správanie, ako komunikovať tak, aby vás dieťa bolo ochotné počúvať.

Keďže v minulosti išlo najmä o poslušnosť, vzťahová vedomosť v podstate nechýbala, Nie je to teda o tom, či je niekto schopný alebo neschopný, ale či rozumie. Rodič na kurze získava vedomosť a ak ju má, je napríklad objavné, že dieťa vám nerobí zlé veci naschvál, pretože vám chce ublížiť. Ale dieťa sa vyvíja, potrebuje sa niekam dostať, tak skúša, hľadá a niekedy to vyzerá, že ide proti rodičovi. Ale je to niekedy nevyhnunté na to, aby sa osamostatňovalo a posúvalo ďalej. A keď sa toto rodičia dozvedia, tak sa im uľaví a môžu sa učiť, ako s tým pracovať.

 

Majú na toto súčasní rodičia čas?

Keď niečo dieťa veľmi potrebuje, tak vás prinúti nájsť si čas. Ale čas je všeobecne nedostatkový artikel. Tempo je vysoké a tí, čo majú deti sa musia rozhodnúť, aké budú ich priority. Najmä by si mali usporiadať priority na obdobie, keď sú deti malé. Ak chú, aby deti mali detstvo, jeden z rodičov sa zväčša prispôsobí.

Veď si vezmite, že rodičia dnes veľmi dlho nepúšťajú deti samé von. Majú o nich strach. Radšej ich dávajú na krúžky, lenže aj na tie ich musia odviesť, čo môže kolidovať s pracovnou dobou. Takže, buď si niekoho nájdu, alebo si na istý čas upravia čas alebo aj typ práce. Rodičia potrebujú robiť neľahké rozhodnutia vo vzájomnej dohode.

Kladú rodičia vysoké nároky na deti?

Niekedy rodičia dávajú deťom veľa krúžkov, lebo potrebujú byť dlho v práci a chcú, aby zmysluplne trávili voľný čas. Iný prípad je, keď si rodičia vravia, že moje dieťa musí rozprávať perfektne po anglicky a už včera bolo neskoro. Deti sú výrazne preťažované a je to téma.

Pozrela by som sa na to aj z pohľadu toho, že doba má odlišné nároky na vedomosti a zručnosti ako ponúka náš vzdelávací systém. V dôsledku toho, deti často trávia nezmyselné množstvo času s domácimi úlohami. Keď by sme spočítali, koľko času trávia prácou zameranou na výkon (čas v inštitúcii, krúžky, domáce úlohy), tak mnohé deti pracujú viac ako ich rodičia.

Keď si to porovnáme, napríklad s minulým režimom, tak ženy nastupovali po materskej síce skôr do práce, ale bola pevná pracovná doba a deti oveľa skôr už behali samé po vonku, mali viac slobody, mali voľnú hru, kde sa venovali oveľa viac tomu, čo potrebovali podľa vlastného rozhodnutia. Dokázali si "vybaviť" veľa vecí bez dozoru dospelých a to dnes neexistuje.

Takže im rodičia príliš vstupujú do života?

Áno. Deti sú všade niekým strážené, dospelí sa im viac starajú do toho, čo je a čo nie je správne ako v minulosti. Deti potrebujú ísť svojím tempom a to je ten problém. Krúžky je organizovaná aktivita, ktorá je väčšinou orientovaná na výkon. Málokedy nájdete krúžok na zábavu a oddych. Ešte aj na výtvarnej výchove máte kresliť podľa nejakých predstáv. Voľná hra je niečo, pričom máte slobodu a baví vás to. Práve vtedy sa najlepšie učí a deti ľahšie získavajú sociálne zručnosti. Ľahšie sa učia vyjednávať, či dokázať prehrať a riešiť konflikty. Mnohé dnešné deti toto nemajú, pretože im do toho vstupujú dospelí.

Stáva sa aj to, že dieťa chodí na krúžok, ktorý ho aj baví a keď pedagóg v ňom objaví talent, dospeli začínajú tlačiť na výkon. A to je problém. Dieťa na to ešte nemusí byť pripravené, alebo jednoducho nie je súťaživé a potom sa musí snažiť dokázať niečo, čo mu ani nie je prirodzené. Toto nakoniec môže viesť aj k tomu, že na vec, z ktorej malo radosť, zanevrie.

Takže, keď v dieťati objavíme talent, nemáme hneď tlačiť na pílu?

Rodič by mal v prvom rade vytvoriť podmienky na rozvoj, ale hlavne sledovať tempo, akým dieťa ide samo od seba. Ak chce cvičiť, nech cvičí. Ale to nemusí znamenať, že potrebuje podávať výkon. Hlavne, nech si to užíva. Keď si to užíva a dáva mu to zmysel, tak bude vnútorne motivované to robiť.

Rada ukazujem za vzor Nórov. Majú veľa medailí v zimných športoch, chcú, aby ich deti športovali. Lenže, majú pravidlo, že do veku trinástich rokov nesmú súťažiť. Keď sa dieťa rozhodne pre šport a chce v ňom dosahovať úspechy, ani vtedy nejdú primárne po výkone, ale cestou povzbudzovania, teda napreduje svojím tempom. Najdôležitejšia je vnútorná motivácia, teda, aby dieťa chcelo a potom vedľajším produktom je jeho najväčší možný výkon.

Dá sa skĺbiť práca a rodina?

Dá, ale je to náročné. Pre deti je základnou životnou orientáciou vzťah s rodičmi. A ten sa odvíja aj od kvality a množstva času, ktorý spolu trávia. Cez pracovný týždeň sa čas, ktorý rodičia trávia s deťmi väčšinou výrazne zúži najmä na príkazy "rýchlo, švihni si," "ešte máš úlohy," a podobne. Stále ide o povinnosti a nie vzťahovú aktivitu. Ale dá sa urobiť napríklad to, že z rutinnej činnosti urobíte hru, alebo niečo, čo vás obohatí. Pri večeri sa rozprávajte, ale nie o výkone a či dieťa poslúchalo. Ale čo ho bavilo, čo zažilo.

Je v poriadku kričať na dieťa, keď nereaguje, nepočúva?

Ja kladiem dôraz na budovanie vzťahu. Či ste malé dieťa alebo dospelý, potrebujete to isté. Aj lásku, vzťah, rešpekt a úctu. Kričanie nie je rešpektujúce, tak prečo by sme ho mali používať? Len za to, že dieťa je malé a nevie, ako má reagovať? Keď rodičia kričia, deti na to odpovedajú. A mnohí dospelí to vyhodnocujú ako drzosť. Neuvedomujú si, že to, čo v komunikácii nepoužijem voči dospelej osobe, by sme nemali ani voči deťom.

Niektorí rodičia priznávajú, že dajú dieťaťu po zadku. To je tiež nesprávne?

Áno, je to rovnaké ako krik. Možno krik má intenzívnejší dopad. Ale sme len ľudia, každý robí chyby. Ide o to, či to používame ako cielenú metódu na vyvolanie strachu, aby dieťa nerobilo niečo, čo nemá. Potom to môže viesť aj k znižovaniu sebahodnoty. Keď dieťa dostane po zadku alebo krik za to, že poškrabalo skriňu, tak si to môže vyhodnotiť, že tá skriňa má pre rodiča väčšiu hodnotu ako dieťa. Dieťa ani nemusí chápať, ako sa mu to stalo a prečo je to zlé, ale veľmi intenzívne cíti, že rodič ho odmieta. Keď sú rodičia príliš prísni, môže to viesť k tomu, že sa deti časom naučia klamať a manévrovať.

Čo s dospievajúcimi deťmi, ktoré si napríklad prefarbia vlasy na zeleno, či sa sa začnú extravagatne obliekať?

Treba si vybrať svoje boje. Keď si dá vaše dieťa zelené vlasy, tak je to možno šok, ale na druhej strane nikomu tým neubližuje. Treba zistiť, prečo to robí. Často je to iba experiment, nič viac. Akonáhle im rodič začne dávať kázne, ich reakcia je ako reakcia vzdorovitého dieťaťa. Snažia sa zistiť, kto sú, ako chcú pôsobiť, čo je pre nich dôležité.

V tom sa nedajú zastaviť. Ak rodiča nezaujíma, prečo to robí, čo tým sleduje, tak s ním začne bojovať o pochopenie, prijatie. Potom je to už nebezpečné. Lebo keby dieťa aj zistilo, že máte pravdu, neprizná vám to. Už len preto, aby ste ho začali brať vážne. V takom prípade je ochotné prijať aj trest, len aby neustúpilo.

Keď si dá vaše dieťa punkáčsky účes, náramky s ostňami, zisťujte, čo sa mu na tom páči. Niekedy možno prídete na to, že je neisté a chce tým budiť rešpekt v zmysle nech sa k nemu ľudia nepribližujú.

 

Pomáhajú vo výchove zákazy?

Podľa mňa sú zákazy nebezpečné, lebo sa nevenujú riešeniu problému. Radšej ukážte deťom možné následky nejakého správania a či sú pripravené ich dať do poriadku. V tínedžerskom veku je vašim najvplyvnejším nástrojom na ovplyvnenie dieťaťa vaša vzájomná dôvera. Keď ju máte vybudovanú, tak nemusíte dávať zákazy.

Majú rodičia zapájať deti do domácich prác?

Je dôležité, aby dieťa pochopilo, že v domácnosti žijeme spolu a chceme, aby nám tu bolo dobre. A na tom sa musí každý podielať. Keď to urobíte na tejto báze, každý si môže niečo vybrať a môže to fungovať. Nehovorím, že s tým nebudú problémy, ale deti by mali pochopiť, ako funguje domácnosť.

Od akého veku by sa už deti mohli zapojiť do domácich prác?

Malé deti majú také zlaté obdobie, keď chcú všetko skúšať a robiť a rodičom to skôr nepomáha. To je okolo dvoch-troch rokov, lebo sú fascinované, že čo všetko dokážu a chcú sa cítiť dôležito v rodine. Pocit dôležitosti je pre nás ľudí dosť kľúčový. Od maličkého veku im môžete dávať úlohy. Upratať si po sebe hračky, odložiť špinavú bielizeň, kam patrí, vybrať bielizeň z práčky a podobne. Hlavne, aby sa cítili byť súčasťou rodiny.

V poslednej dobe sa veľa hovorí o bezpečnosti detí na internete a nástrahách, ktoré tam na deti číhajú. Dá sa úplne odkontrolovať aktivita detí na internete?

Závisí od veku dieťaťa. Rodičia by mali deťom komunikovať, že technológie sú užitočné, používame ich v bežnom živote, ale je to niečo, čo má mať svoje obmedzenia. Miľníkom je smartfón. Rodičia neposielajú deti nikam samé, ale zároveň im otvárajú priestor, kde sa na nich dokáže napojiť o veľa viac cudzích ľudí a môžu im aj viac ublížiť.

Pre mňa aj desaťročné deti sú ešte malé na sociálne siete. Keď ich už ale využívajú, nech sú v jednej miestnosti s rodičom, nech rodičia vidia aspoň to, s kým komunikujú. Nech nie sú len na smartfónoch niekde v rohu svojej izby. Tiež by mali mať dohodu, že sa rodič pozrie, s kým si dieťa píše, nemusí si pozrieť obsah správ, len aby videl, že tam nie je ubližujúci obsah alebo cudzí človek.

Od akého veku je vhodné, aby malo dieťa smartfón?

Ideálne okolo trinástich rokov. Je to odvodené aj od toho, ako sa vyvíja mozog. Keď deti vstupujú do puberty, tak sa opäť "orezávajú" tie spojenia v mozgu, ktoré sú menej využívané a tým sa tie pevnejšie posilňujú. Smartfón je nastavený na to, aby vás stále upozorňoval a pútal na niečo pozornosť. Dôsledkom môže byť výrazné znižovanie koncentrácie. To je jedna zo základných vlastností prea zvládnutie učenia.

Čiže nechať mozog bez tak výrazného narušiteľa akým je smartfón, podporí správny vývoj dieťaťa. Pochopiteľne, že udržať dieťa bez smartfónu tak dlho je dnes pre mnohých chyméra. Mobil je statusová záležitosť a rodičia podliehajú tomuto tlaku, pretože sa boja, že ich dieťa bude outsider. Rodičia by si mali uvedomiť, že smartfón je niečo ako zbraň, ktorú dávajú deťom do rúk a keď ju nevedia používať a nemajú dostatok mentálnej výbavy, nemala by do ich rúk patriť.

 

Aké hry by sa mali deti hrávať?

Pre deti do troch rokov by bolo najlepšie, keby neboli obrazovke vôbec vystavované. Ide o to, že v dnešnej dobe aj hladina samotného " digitálneho smogu" je vysoká .

Keď už, tak rodičia by mali starostlivo vyberať, čo dieťa pozerá. Nemalo by tam byť násilie, malo by to odzrkadlovať ich hodnoty a nemalo by to mať výrazné zvuky či veľmi blikajúci obraz.

Čiže dôležité je aj spracovanie samotnej hry. Staršie deti by sa mali hrať hry rozvíjajúce postreh, priestorovú orientáciu a strategické myslenie.

Je už aj veľa ľudí, ktorí uverejňujú recenzie na detské hry. Tiež je dôležité myslieť na čas, ktorý dieťa strávi hraním hry na mobile či tablete. Do šiestich rokov by to malo byť maximálne 20 minút denne. K týmto hrám by mali byť v rovnováhe aktivity vonku, na vzduchu, pohyb, hry s kamarátmi, čítanie knižiek.

Celá pointa je o slobode voči technológiám. My potrebujeme technológie v bežnom živote, aj v práci. Preto je dôležité neprejsť za čiaru, aby nám slúžili a neubližovali. Je to náročné, ale je to niečo, čo by rodičia mali deti naučiť. Výskumy ukazujú, že aj deti, ktoré s technológiami začnú neskôr, o nič neprichádzajú. Dokážu svojich rovesníkov rýchlo dobehnúť. O veľa ťažšie je deti naučiť sústrediť sa

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?