06. 06. 2019 06:00 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Borovičkou liečil všetko: Chcel som sa prepiť až na smrť. Dnes neviem, kde sú regály s alkoholom

Zlom v jeho živote nastal, keď manželka podala žiadosť o rozvod.

Ľubo Sládek.
Ľubo Sládek. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Ľubo Sládek má na prvý pohľad normálny život - študoval, pracoval, založil si rodinu a teraz na dôchodku ho stretnete na Železnej studničke zbierať bylinky. Keď ale začne rozprávať, zistíte, že jeho život bol už odmalička ťažký. Otcov alkoholizmus a agresivita sa prejavila aj na Ľubovi.

V rozhovore nám porozprával, ako prepadol alkoholu a ako žije dnes. Hoci svojich blízkych nezvykne moralizovať, jednu radu pre politikov si doprial.

V rozhovore sa dočítate:
Prečo začal piť
Či máva abstinenčné príznaky a ako sa prejavujú
Ako sa pokúsil o samovraždu
Kedy sa rozhodol ísť liečiť
Čo hovorí ľuďom, ktorí ho núkajú alkoholom

 

Ako dlho nepijete alkohol?

Teraz to bude 41,5 roka.

Mávate abstinenčné príznaky?

Tie nemám už asi 30 rokov. Pamätám si absťáky, keď som abstinoval asi päť rokov. Od alkoholu som ani nemával veľa absťákov, skôr od cigariet. Veľa som fajčil, až 120 cigariet denne. Takých rýchlohoriacich. Keď som prestal aj s fajčením, mal som kruté absťáky.

Ako sa prejavovali?

Musel som so sebou zápasiť. Pri cigaretách som mal aj tridsať absťákov za deň. Človek cíti strašný tlak dať si to. Či už alkohol, cigaretu alebo akúkoľvek inú drogu. Čosi mi bez toho chýbalo. Závislosť je o tom, že nezvládate naviazanosť na drogu a nakoniec je silnejšia ako vy. Keď ste závislá, cítite taký tlak, že ho nezvládate. Potom ešte existuje a tzv. suchá recidíva. V noci sa mi snívalo, že som vo vlaku, vystúpil som a išiel som do krčmy, kde som si dal pivo, dve, tri. Bol som z toho hrozne sklamaný. Na to som sa zo sna zobudil a prepadla ma hrozná úzkosť. Dobrých 10-15 minút som nevedel, či je to skutočnosť alebo sen. Keď som zistil, že to bol len sen, hrozne sa mi uľavilo. Bol som rozhodnutý, že už nechcem piť, preto ma ten sen veľmi vydesil.

Mávate ešte v súčasnosti chuť na alkohol alebo cigarety?

Ja to absolútne ignorujem. Vyhýbam sa akémukoľvek prostrediu, kde by bol alkohol. Môj svet abstinencie je so svetom konzumentov spojený len veľmi úzko. Alkohol vidím len, keď som v reštaurácii. Naposledy som držal alkohol v ruke, keď teta oslavovala 85. narodeniny, tak som jej kúpil becherovku, lebo ju má rada. A potom ešte svokrovi tiež na okrúhle narodeniny som kúpil vermut. Ale inak alkohol ani iným nedávam. Toto boli výnimky, lebo to boli ľudia, čo pili s rozumom, väčšinou kalíštek na dobré trávanie.

Prečo ste sa stali závislým na alkohole?

Môj otec veľmi pil a keď si vypil, bol krutý. Nám deťom narobil peklo. Ja som si povedal, že nebudem piť. Lenže tie roky strávené s otcom sa na mne prejavili. Mal som chronický kašeľ nervového pôvodu, mal som úzkosti, žalúdočné vredy tiež nervového pôvodu. Pracoval som vtedy na montážach a keď som začal mať bolesti v bruchu, kolegovia mi vraveli, nech si na to dám borovičku. Tak som ju začal piť.

Štvrťroka som ju pil so zapchatým nosom, potom som si ho už nemusel upchávať. Behom dvoch-troch rokov som už borovičkou liečil všetko. Aj zápal stredného ucha. Pomaly som si pestoval naviazanosť na alkohol. Po otcovi som pravdepodobne mal predispozíciu na závislosť a behom troch rokov som do toho úplne vhupol.

Kedy ste si uvedomili, že ste závislý a je to vážne?

Že je to vážne, som si uvedomil niekedy pred tridsiatkou. Chvíľu som s tým zápasil. Naviazanosť bola ale veľmi silná. Okolo tridsiatich rokov som mal štyri razy trojdňové ťahy, keď som vypil toľko, že som myslel, že to neprežijem. Mal som taký rituál, že cez týždeň som si po robote dal jedno pivo, jedno poldeci, potom ešte tri pivá.V piatok som si dal do nosa. Potom som sa prestal regulovať.

Žena hundrala, keď zo mňa cítila alkohol. Keď som mal 26. narodeniny, chcel som k nám pozvať kamarátov. Manželka mi to nedovolila, tak som ich pozval do reštaurácie. Tam som sa pozabudol, až som si povedal: Keď prúser, tak prúser. Odvtedy prestali existovať zábrany. Keď išli kamaráti na pivo, išiel som s nimi.

Potom mi to začalo vadiť, lebo mi operovali žalúdok. Keď som si dal trošku viac alkoholu, tak sa mi rozostril obraz, vyhodili sa mi fialové fľaky po tvári a podobne. Neskôr som sa aj rozviedol. Nechcel som chodiť domov, tak som chodil do krčmy. Mával som často aj úzkosti. Zvýšil som aj spotrebu cigariet. Vyzeral som ako z koncentračného tábora. Necítil som ani hlad.

Rozhovor s Ľubom Sládkom.
Rozhovor s Ľubom Sládkom. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Čo sa dialo potom?

Žena podala návrh na rozvhod a chytil ma asi dvojtýždňový splín. Prepadla ma sebaľútosť, že prečo sa to deje, veď som sa snažil, študoval som na vysokej škole, pracoval, zarábal, aby som sa postaral o rodinu. Cítil som sa ukrivdený, tak som so sebou chcel skoncovať.

Postavil som si večer k posteli fľašku a snažil som sa ju do rána vypiť, aby som sa upil na smrť. Bolo to veľmi bolestivé fyzicky aj psychicky. Ostal som hrozne zúbožený. Jedno ráno som išiel do roboty, ale električka dlho nechodila. Zrazu išla električka, ale opačným smerom, ktorá išla aj ku závodnej lekárke. Tak som na ňu nasadol a išiel k lekárke.

Povedal som jej, že chcem ísť na protialkoholické liečenie. Vypísala mi lístok k psychiatrovi. Zašiel som tam, ale bolo tam veľa ľudí, tak mi sestrička povedala, že mám prísť zajtra. Keď si ale prečítala lístok, hneď ma vzala.

A potom?

Urobili mi anamnézu a povedali, že keď budem čistý, mám prísť. Trvalo mi asi desať dní, kým som dokázal byť čistý 24 hodín. Tak som sa vrátil. Dali mi lieky. Po asi dvoch mesiacoch som prestal ráno vracať a bolo mi lepšie. Ja hovorím, že sú štyri fázy alkoholizmu: pijak, alkoholik, závislák a notorik. Ja som relatívne ľahko prestal piť, takže asi som bol niekde na rozhraní alkoholika a závisláka.

Keď porovnáte svoj súčasný život s tým, keď ste pili, v čom vidíte rozdiely?

To sa nedá porovnať. Vtedy mal človek dve starosti - ako zarobiť peniaze na chlast a ako to zatajiť pred manželkou. Keď človek prestal piť, začal mať viac problémov, ale všetko veci, ktoré sú súčasťou bežného života - starať sa o rodinu, chodiť na nákupy, na výlety a podobne. Ale musím povedať, že u mňa to odvykanie išlo dobre.

Po šiestich týždňoch som sa cítil veľmi dobre. Chodil som na didaktoterapiu. To bolo desať prednášok o alkohole, jeho dopade a ako čeliť nástrahám alkoholu. Práve tam som sa dozvedel, že možno nie som závislý, ale som na najlepšej ceste sa ním stať. Pri závislosti u vás klesá pud sebazáchovy a schopnosť o sebe rozhodovať. Ťažko sa s tým potom bojuje.

Keď sa mi polepšilo, tak som to zvládal dosť dobre. Povedal som si, že nebudem tancovať na ľade. Začal som chodiť do klubu abstinentov a to je zázračná inštitúcia. Ambulantné aj ústavné liečenia sú len stanice prvej pomoci. Naučia vás tam oslabiť to nutkanie dať si alkohol.

Takže viac vám pomohol klub abstinentov?

Áno. Tam by mali ľudia chodiť do smrti. Mám skúsenosť, že človek, čo sa z tejto komunity stratí, skôr či neskôr znova spadne do závislosti. Ja som vďaka tomu zmenil hodnotový rebríček.

Ako vnímate kultúru, v ktorej je hanba nepiť a alkoholu sa len ťažko dá vyhnúť?

Ja si myslím, že len ten povie, že sa nedá nepiť, kto má chuť si vypiť. Verím, že drvivá väčšina spoločnosti sú slabí konzumenti. Budovanie kapitalizmu v nás vyvolalo strach o zamestnanie, takže sa už toľko ani v práci nepije.

Za socializmus ste išli ráno do roboty, načali fľašu vína a poobede ešte dve-tri dorazili. Keď sa oslavovali narodeniny, to bol samý chlast. Teraz už nemá kto alkohol vypiť a aj to si môžu ľudia vypiť až po pracovnej dobe. Obložené chlebíčky sa zjedia skôr, ako sa vypije alkohol. Ale stretol som sa aj ja s reakciou, že Ľubo, teba je škoda, keď nepiješ.

Ale väčšina z môjho okolia uvítala, že som prestal piť, niektorí skonštatovali, že som mal prestať skôr. Bola aj skupina ľudí, čo mi hovorila: "No keby si sa neprepil, mohol si ešte piť." To boli väčšinou ľudia, čo to dopracovali tam, kam ja.

Takže necítite tlak, že musíte piť?

Vždy sa nájde somár, čo ma núti, že daj si, so mnou si nedáš? A podobne. Už sa veľmi nezdržiavam v takej spoločnosti. Nepije ani môj syn, takže najbližšie okolie ma nenúti do ničoho.

Keď ste na rodinnej oslave, kde sa pije alkohol, nemáte tendenciu ich varovať, nech si dávajú pozor?

Ani nie. Je to oslava, takže sa zdržím mentorovania. Mal som sestru, ktorá mala tiež problémy s pitím. Ani jej som nič vyslovene nezakazoval, ale keď bola vhodná príležitosť, povedal som jej nejakú poznámku o nepití, o škodlivosti alkoholu. Po rokoch na to pristúpila a prestala piť. Na to, aby ste prestali piť, musíte sami chcieť a možno asi aj dozrieť a nájsť svoje dno. Môžem povedať, že posledných tridsať rokov vediem zmysluplný život a snažím sa pomáhať aj v klube abstinentov. Vzájomne si pomáhame udržať sa v abstinencii.

Nestáva sa vám, že sa občas v niekom z nich vidíte a opakujú vaše chyby?

Niektorí mi pripomínajú môj život. Ja som si vedomý prúserov, čo som urobil a viem, že ich nechcem nikdy zopakovať a snažím sa k tomu nevracať. Viem, aké peklo mi narobil otec a to bola motivácia, že ani ja som nechcel dcére robiť to, čo on mne.

Ľubo Sládek.
Ľubo Sládek. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Je podľa vás reklama na alkohol etická?

Minule som nad tržnicou videl veľkú bežiacu reklamu na alkohol. Zamyslel som sa pri tom nad tým, že naši politici teraz riešia, aby v reklamných letákoch bolo 50 percent slovenských výrobkov. Myslím, že by sa mali skôr zamerať, aby nereklamovali alkohol. Nesúhlasím s reklamou na alkohol. Ja keď vidím v televízii reklamu na alkohol, prepnem. V obchodoch už ani neviem, kde sú regále s alkoholom.

V podstate, veľmi málo sa stretávam s alkoholom. Spomínam na jednu príhodu spred desiatich rokov, keď som bol na liečení v Nimniciach. Dole hrali jazz, to mám rád, tak som tam išiel počúvať. Prisadol si ku mne jeden pán so sedmičkou vína a silou-mocou ma núkal. Povedal som mu, že je taký otravný, že mi pripradá ako začínajúci alkoholik. Urazene odišiel. Ale teraz sa mi tieto situácie nestávajú.

Myslíte si, že ste zvíťazili nad alkoholom?

Zvíťaziť nad alkoholom sa nedá. Ale hovorím, že uhrávam s ním remízu. Nemá na mňa a ani ja na neho nemám. Na smrteľnej posteli si snáď budem môcť povedať, že som vyhral.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?