23. 06. 2019 07:00 | BRATISLAVA/zg

Rasťo Piško: Cez moje ruky prešlo toľko politikov a toľkých som zlikvidoval, že čakám na nových

Chcem si z nich uťahovať, pretože srandy bude ešte dosť.

Rasťo Piško.
Rasťo Piško. Foto: TVNOVINY.sk

Humorista, spisovateľ, satirik, imitátor i herec Rasťo Piško je na našej scéne desiatky rokov. No málokto vie, že divadlu sa venoval aj pred Nežnou revolúciou, ktorá mu otvorila cestu medzi profesionálov. Jeho hlas napodobňujúci politikov dodnes rezonuje v ušiach mnohých ľudí. Je autorom niekoľkých kníh, dodnes sa venuje politickej satire a stále píše Listy premiérovi.

V rozhovore sa dočítate

O prvom stretnutí so Stanom Radičom a Jarom Filipom
Kto bol prvý premiér, ktorému napísal list
Aké vysnívané postavy si chcel zahrať
Aký má názor na stand up comedy
Čo robí dnes a z čoho platí dane
A čo ho škrie v našej spoločnosti

Ste vyučený inštalatér ústredného kúrenia, robili ste kuriča, ale všetko sa zmenilo krátko po Nežnej revolúcii. Kedy ste pocítili potrebu, že chcete robiť niečo iné?

Inštalatér ústredného kúrenia je moje pôvodné povolanie. Keďže som bol na to vzdelaný, obsluhoval som zariadenia, ktoré som sám montoval. Po revolúcii, keď bola amnestia, vypustili zo sučianskej väznice väzňov a nemal tam kto kúriť, tak som zaskakoval. A kedy som cítil potrebu zmeniť to? Vtedy, keď som to mohol robiť. Divadlu som sa amatérsky venoval po celý čas. Po revolúcii sa otvorili brány aj pre ľudí, ktorí nemajú divadelné alebo iné odborné vzdelanie. Keďže sme robili predtým v divadlách malých javiskových foriem, mal som veľmi široké kontakty po celom bývalom Československu. Začal som to robiť profesionálne a vyšlo to.

Spolupracovali ste s významnými ľuďmi v oblasti humoru a satiry ako Jaro Filip, Stano Radič, ale aj hercami Miroslavom Nogom, Štefanom Skrúcaným a Zuzanou Tlučkovou. Aké bolo prvé stretnutie?

Asi ako prvého som spoznal Jara Filipa, ktorý prišiel s Milanom Lasicom, ešte za socializmu v 80. rokoch do Martinského klubu mládeže, kde mali recitál. Neskôr sa tam vrátil viackrát, ale vtedy sme ešte nevedeli, že budeme spolupracovať. V roku 1990 sme v Banskej Bystrici s Kremnickým divadlom v podzemí urobili zájazdový program Visílá Radio Motytschka s vtedajším veľmi populárnym rozhlasovým moderátorom Ľubomírom Motyčkom. V tom čase bol Stano Radič šéfredaktorom zábavy a v 90. rokoch nebolo dostatok humoru. Zmenila sa politická situácia a nevedeli sme, z koho si máme robiť srandu. Komunisti padli a komunálna satira bola už banálna. A tak sa hľadal nový humor. Stano Radič obchádzal všetky súbory, ktoré mali nejaký satirický program, aby mal čo vysielať na Silvestra v rozhlase. Predstavenie, ktorého scenár napísal Jano Snopko, si pozrel, kúpil ho a odvysielal práve na Silvestra. A tak sa začala moja spolupráca so Stanom Radičom. V tom čase mal spoločnú rozhlasovú reláciu Apropo s Miroslavom Nogom a Štefanom Skrúcaným, kde bol aj režisér Jaro Filip. Keď Stano zistil, že parodujem politikov, čo sa mu páčilo, tak ma zavolal.

 

Ste výborný imitátor. Vaše napodobňovanie niekdajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara rezonuje dodnes v ušiach mnohých ľudí. Čo bolo najťažšie na príprave Listov premiérovi?

Bola to búrlivá doba. Každý deň sa niečo dialo, človek sa ocital v komických situáciách. Už len to, že sme museli podať daňové priznanie. Nikto nevedel, ako sa vypĺňa. Ľudia z toho mali hokej. Potom prišli registračné pokladne či politické aféry. Námety chodili samy. Paródie na reklamy sme robili štyri alebo päť rokov. Mečiar-Slota-Ľupták, postavičky samé o sebe. Dnes je to ťažšie, pretože sa politická scéna upokojila a politici sa zmenili. Sú prefíkanejší, vedia sa lepšie obliecť, rozprávať, lepšie klamať.

Bolo niečo, čo ste sa do formátu neodvážili dať? Oponovať Mečiarovi nebolo jednoduché. Nebáli ste sa ísť do toho alebo ste si povedali, že to risknete?

Priznám sa, že sme sa mafii nevenovali, iba politickej. Čo si pamätám, nedávali sme si limity, pretože ani politici si ich nedávali. Žartovali sme aj na tému únosu Michala Kováča ml. Dokonca som hral Lexu (pozn. red. bývalý šéf SIS), ktorý telefonuje z auta. Keď zavraždili Róberta Remiáša, tak z toho sa už ťažko dajú robiť žarty. To boli vážne veci. Ale aj s tým sme si poradili. Mečiar vtedy vymenil niekoľkokrát vyšetrovateľov a nakoniec povedal, že všetko vyriešia Stredoslováci zo Žiaru nad Hronom. A odvtedy Jano Snopko začal písať rovnomenný seriál. Bol trošku iný, prešlo už 25 rokov a stále fungujú. Ale nikto už dnes nevie, prečo sa volajú Stredoslováci. Všeličo sa našlo, napr. nahrávky, ale ľudia boli na našej strane a držali nám palce. Mali sme všelijaké problémy, ale, chvalabohu, sme to prežili.

 

Okrem satiry ste spoluautorom kabaretných a humoristických programov Apropo, Bravissimo, Pošta Horný Výplach a mnohých ďalších. Čo vás inšpirovalo? Vyhýbali ste sa niečomu a dnes vás mrzí, že ste to nepovedali?

Nie, nie. Práve naopak. Pošta Horný Výplach bola televízna verzia Listov premiérovi, ktoré píšem dodnes, aj keď som mal malé prestávky. Napísal som list z fiktívnej obce vtedajšiemu premiérovi. Paradoxne, nie Vladimírovi Mečiarovi, ale letnému premiérovi Jozefovi Moravčíkovi, ktorý ním bol pár mesiacov v roku 1994, po tom, čo padla Mečiarova vláda. Bol a je to úspešný formát. Je to pohľad jednoduchých ľudí, ako oni vidia veľkú politiku. Keď jednoduchý človek povie nejakú hlúposť a myslí to dobre, dá sa mu to prepáčiť. Toto som tak využíval a zneužíval, využívam to doteraz (smiech) a ľudia to celkom berú. A chápu môj humor. Viem, že aj politici sa často bavili sami na sebe.

Chodili ste čerpať inšpirácie do krčiem?

Špeciálne nie, väčšinou sme na zájazdoch boli ubytovaní v hoteli, tak sme chodili do baru. Aj v nich nám miestni čo-to povedali. A čo sme nepočuli, to sme si vymysleli. Keby človek mal žiť len z toho, čo povedia iní, tak satirik by si s tým nevystačil.

 

Po roku 1998 sa, možno aj vďaka vám a vašej satire, zmenila politická situácia. Po nástupe premiéra Mikuláša Dzurindu ste sa stiahli z médií a venovali ste sa divadlu. Dokonca ste napísali aj divadelnú hru a hrali v divadle. Prečo taká zmena po konci mečiarizmu?

Začali nám niektorí diváci vyčítať, že si neuťahujeme rovnako z Dzurindovej vlády. Podozrievali nás, že sme im pomáhali v predvolebnej kampani. Keďže sme neboli na Mečiarovej strane, tak pochopiteľne sme boli na strane niekoho iného. Nebola to vec len Dzurindu. Bolo tam KDH, Demokratická strana, Demokratická únia, teda vtedajšia opozícia. Nevyberali sme si komu konkrétne nadržiavame. Jednoducho sme chceli zmenu, čo sa podarilo. Treba však povedať, že aj táto vláda mala svoje chyby. Ale určite nebola taká, ako koalícia Mečiar-Slota-Ľupták. A satira sa robila ťažšie.

A divadlo? Bol som herec, profesionálne som hrával aj v žilinskom mestskom divadle, pôsobil som aj v bábkovom divadle i Martine. Keďže sme prišli na to, že na Novej scéne by bolo dobré urobiť muzikál Kubo, ktorého postavu preslávil Jozef Króner, tak som si tam zahral hlavú úlohu. A aj som niečo pripísal, originálneho Kuba od Jána Hollého sme trošku prispôsobili. Herectvo považujem za svoju ďalšiu profesiu. Bola to príjemná zmena zahrať si v divadle, pretože býva aj ponorková choroba. Jednoducho - človek, keď je kura, občas si chce dať aj klobásu. Nepovažoval som to za ústup alebo odchod, bola to pestrejšia žánrová ponuka.

Prečo Kubo? Čím vám to bolo blízke?

Mám dve vysnené postavy (smiech). Jednu sa mi už podarilo zahrať, a tou je práve Kubo. Je to hra, ktorá patrí k slovenskému národu. Mala ju rada aj moja mama. Kuba v Krónerovom prevedení pozná každý. Chcel som si zahrať toho pritrublého hlupáčika, s ktorým manipuluje celá dedina a spoločnosť. A tou druhou postavou, čo sa mi už nepodarí zahrať, je Old Shatterhand. Je to úplne niečo iné. Chcem byť spravodlivý, silný a pomáhať slabým. Myslím si, že na Kuba sa hodím a s radosťou som si ho zahral. (smiech)

Z verejného života ste nezmizli, hoci vás nie je veľmi vidno. Naposledy ste boli počas protestov pred komplexom Bonaparte. Čo robí Rasťo Piško dnes a z čoho platí dane, ktoré ste spomínali?

Ľudia mi často dávajú túto otázku. Odpovedám, že mám nakradnuté. Naprivatizoval som Mečiara a teraz si to užívam, ako všetci ostatní. (smiech) Ale vážne. Mám dosť práce. Robím pre reklamnú agentúru, vo verejnoprávnom rozhlase, napísal som nejaké knižky, keďže sa mi uvoľnil čas. Ako o televízii hovoril Stano Radič - to je krava, ktorá pýta stále žrať - nakrúti sa jedna relácia, hneď musí človek rozmýšľať nad novou. Dnes vidím nových komikov, že robia každý týždeň. My sme robili mesačne štyri relácie, boli sme viacerí autori a mali sme toho dosť. A popri tom sme ešte zájazdovali po Slovensku. Takže sa teraz venujem mojej ďalšej záľube a profesii, okrem herectva a scenaristiky, písaniu. Nedávno mi vyšiel štvrtý román, pred štyrmi rokmi som napísal životopisnú knižku k nedožitej šesťdesiatke kamaráta Stana Radiča, o čo ma požiadala jeho manželka Iveta. A čoskoro mi vyjde recesistická knižka poviedok - Stručné dejiny kvasenej kapusty, ktorú som písal niekoľko rokov. A píšem ďalšiu. Baví ma to a uvidím, čo bude ďalej. Robím aj mesačnú reláciu v rozhlase Pichli vidly. Musím však povedať, že vymreli humoristi a scenáristi. Nie len kolegovia, ktorí nás opustili, ale ako „druh" ako taký. Kedysi si ich televízia a rádio pestovali, jedna relácia mala päť, šesť autorov a my nevieme nikoho zohnať. Nikomu sa to už nechce robiť, resp. zabudol to každý robiť. Noví nenastúpili, pretože ich nikto nevolal. Trápime sa dvaja, ale nejako to stíhame.

 

Nebude to podľa vás tým, že teraz neexistuje v televízii satira a všetko sa presunulo na sociálne siete alebo do stand-up vystúpení? Existuje tiež veľa možností realizovať sa na samostatnom kanále v internete.

Samozrejme, je to tým. Je to možnosť, aby tam vystúpil nejaký poloblázon. Netvrdím to o standupistoch. Keď už môže byť standupista (Štefan) Harabin, (Martin) Daňo, Vasky, ktorý sa vyhrážal roxorovou tyčou zabitím a dostane za to iba šesť mesiacov podmienky, tak si myslím, že by sa mala začať robiť selekcia medzi standupistami a youtubermi. Každý blázon tam má možnosť vystúpiť a tárať nezmysly. Niežeby to bola moja konkurencia (smiech), doprajem im to. Ale je to čudné. Občas mi to pripadá, ako keď sa niekto chce pozrieť kľúčovou dierkou do blázinca, čo sa tam deje. Ľudia sú zvedaví, tak sa dívajú na týchto polobláznov, robia im klikance a oni si myslia, že keď majú 200-tisíc, sú dobrí. Robia to aj sami ľudia, hoci sa z nich smejú. Je to zvláštny fenomén, ale veľmi mu neholdujem. Aj keď mi niekto povie, aby som si klikol a niekoho si pozrel a zistím, že je tam päťdesiat ľudí, nemám čas to ani pozerať a jednak, málo čo sa mi z toho páči. Ľudia, ktorí robia legálne v televízii, rozhlase alebo médiách, kde vidím ich tvár, počujem ich hlas a sú podpísaní pod reláciami, tak tí zmizli. Tých je na youtube dosť.

Nelákal vás nikdy stand-up?

Ja som stand-up robil dávno pred tým, ako ho oni (pozn. red. standupisti) objavili z Ameriky. Myslím si, že prvý standupista bol strýco Marcin, ktorý vystupoval sám. Keď som chodil na vystúpenia s Michalom Dočolomanským, on spieval, ja som niečo povedal a potom sme mali dialóg. To bola v podstate stund up comedy. List premiérovi, Rodina Adamsovcov, imitovať šesť-sedem politikov bola tiež stand-up comedy. Akurát, že som to mal napísané, to je pravda. Ale nebol by problém sa to naučiť. Nemyslím si, že je to až tak nový fenomén, ale prosím. Mňa by skôr zaujímalo, či by títo ľudia dokázali napísať a naučiť sa scénku alebo dialóg, kde sú štyria ľudia, ako sme hrávali my. Tu musí každý počkať, kým ten druhý povie svoju repliku. Postaviť sa a začať rozprávať? Takých je. Samozrejme, sú aj medzi nimi rozdiely. Niektorí sú lepší, niektorí horší. Niekedy mi na tom však prekáža, že je to dosť vulgárne. Zbytočne vulgárne.

Aj vy ste museli niekedy na javisku improvizovať, nie?

Samozrejme. Improvizovať sa dá napríklad vtedy, keď je človek moderátor. Myslím si však, že vždy treba byť pripravený. Niekedy improvizácia nezaberie a vtedy ten človek vyznie mimoriadne trápne. Treba mať nejaké veci, od ktorých sa odpichne. A keď s tým druhým to zaiskrí, tak potom treba ešte niečo priložiť, vymyslieť. Niekedy sa podarí taká vec, že obaja sa čudujú, ako to dobre vyšlo. A to si treba zapamätať. Takto to robili Jiří Voskovec a Jan Werich, Július Satinský a Milan Lasica. Myslím si, že to je osvedčená metóda. Ak niekto povie, že sa len tak postaví a je geniálny, tak to nie. Som zástanca tzv. boďáku. Človek by mal vedieť, kto sedí v hľadisku a kto stojí vedľa neho. Poznám aj takých, ktorým je to absolútne jedno.

 

Už týždeň má Slovensko novú hlavu štátu. Nie je tajomstvom, koho ste volili?

Zuzanu Čaputovú som volil v 1. kole, pretože som si povedal, že ak sa dostane ďalej ona a Maroš Šefčovič, bude to dobré. Obával som sa, že sa tam dostanú tí dvaja, ktorých sme spomínali alebo nejakí ďalší exoti. Myslím si, že Šefčovič sa nechal zbytočne rozrušiť Ficom a jeho radami. Keď je niekto liberál, zároveň aj kresťan a ešte aj ľavičiar a potom nevie Desatoro.

Ste rád, že máme prezidentku?

Prečo nie? Mám ženy rád. Prezident je reprezentačná funkcia, predovšetkým do zahraničia a to ona splní. Mali sme tu istého pána, ktorý tu bol desať rokov, dve volebné obdobia, a to bolo skutočné utrpenie. Aj to sme zvládli, takže neobávam sa.

Ale mali sme aj premiérku, ktorá je, inak, vaša osobná priateľka.

Je zaujímavé, že pred tými desiatimi rokmi nebola spoločnosť zrelá na to, aby zvolila ženu, hoci sa dostala do druhého kola a ešte s akým súperom. Ale pochopiteľne, zafungovali tam všelijaké protimaďarské kampane a iné veci. Ľudia pána (Ivana) Gašparoviča však poznali, vedeli aký je, lepší nebude a horší by nemal byť, tak išli na istotu. Ako vidíme, tak katolícke Slovensko si zvolilo mladú ženu, ktorá je liberálka, čím sa ani netají. Myslím si, že sme celkom zabodovali.

Vyzerá to tak, že na Slovensku sa asi zmení po parlamentných voľbách politická garnitúra, naznačujú to nedávne eurovoľby. Je čas na to, aby mladí vystriedali starých politikov? Expremiér Mikuláš Dzurinda pre náš portál povedal, že nie.

Zo „starých" politických matadorov máme ešte na politickej scéne Roberta Fica a Bélu Bugára a nie sú to starci. Čo sa týka opotrebovanosti, tak 30 rokov byť na politickej scéne je dosť. Ale pokiaľ ide o vek, tak to nie je veľa. Sú tam oveľa mladší ľudia. Nemyslím si, že je to výmena, ale akési dopĺňanie. Fico povedal, že do dôchodku sa nechystá a stranu povedie do volieb. Uvidíme, ako mu uveria voliči. A Bugár? Snaží sa o rekonštrukciu strany Most-Híd, ktorá je tesne pod hladinou. Osobne si myslím, že by ho bola ešte škoda. A z nových? Je (Richard) Sulík nový politik, keď je tam už osem rokov alebo (Igor) Matovič? Progresívne Slovensko je nová politická strana, ktorá ide so Spolu a môžeme ich nejakým spôsobom počítať za novú politickú silu. Kotleba? Tiež nie je nová politická sila, hoci v parlamente je prvé štyri roky, ale straší tu najmenej dvanásť. Miky Dzurinda mal možno pravdu, ale čas neúprosne uteká. Už len koľko som ja na „politickej scéne", ktorej sa venujem. Poznám dobre politikov, niektorých zo staršej generácie aj osobne. Ale fakt už len Fica a Bugára. Nepoznám osobne Alojza Hlinu, Richarda Sulíka, s Čaputovou som si iba raz telefonoval, keď ma požiadala o podporu zastavenia pezinskej skládky. Nemám k nim osobný vzťah. Môžem povedať, že sú pre mňa mladí ľudia. Som v podstate Larry King. (smiech). Cez moje ruky prešlo toľko politikov a toľkých som ich zlikvidoval, že čakám na nových, aby som si z nich mohol zase uťahovať. Myslím si, že srandy bude ešte dosť.

Je niečo, čo vás škrie, resp. je niečo cez čiaru vo vašom vnímaní spoločnosti?

Politici sú takí, akí sú, lepší nebudú, resp. budú takí, akými im dovolíme byť. Už nestačí povedať, že skutok sa nestal. Veci sa vyšetrujú. Ale skôr ma štvú obyčajní ľudia. Vo vzťahoch sa veľmi pokazili, vidím okolo seba veľa egoizmu. Bezohľadnosti. Je to možno aj tým, že všetci niekam telefonujú. V ich očiach, keď idete po ulici, vidíte bezradnosť. Alebo ide dievča, pozerá sa a ja mám pocit, ako keby dostávala správy z burzy v New Yorku a práve jej skrachovalo 200-tisíc ton cukru. Keď jej poviete - prepáčte, tak iba zajaká. Sú v inej galaxii. Plus, musím povedať ako sa ľudia k sebe správajú. Keď za jeden deň chodí s nožom po Obchodnej ulici chlap, za upozornenie na hulvátov dokaličia v MHD manželský pár, tak sa pýtam, čo sa s tými ľuďmi deje? Nie je to normálne, takýto sme neboli. Niekde sa robí chyba. Toto ma štve viac ako politici. Medziľudské vzťahy. Začíname byť k sebe agresívni, zlí, netolerantní. Nikto nepozerá na toho druhého. Keď vám zastane s autom na chodníku chlap a vy ho upozorníte, tak sa ma opýta, či mi má rozbiť papuľu, namiesto ospravedlnenia.

Ako sa dá z vášho pohľadu občana Rasťa Piška proti tomu bojovať?

Neviem. Všetci hovoria, že s tým treba začať v škole. Lenže... Je tu aj rodina, rodičia. Ale čo s deťmi, keď už rodičia sú zlí, agresívni? Samozrejme vychovajú deti typu - ty sa nedaj, pošli ho dokelu, máš slobodu, demokraciu, môžeš si robiť, čo chceš. Samozrejme si nemôžeš robiť čo chceš. Musíš robiť to, čo robíme všetci a nejako sa dohodnúť. Neviem a nechcem ani tvrdiť, že za všetko môže televízia a násilie v nej. Myslí si však, že istý dopad to má. Zdá sa mi, že ľudia, pochopiteľne, ničomu neveria. Majú pocit, že novinári klamú, zatĺkajú a sú zaplatení. Aj mňa sa často pýtajú - je pravda, že EÚ chce vymeniť celé obyvateľstvo za Afričanov? Vždy im odpovedám: Prečo by to poslanci v Bruseli robili? A odpoveď od ľudí - lebo sú zaplatení. Myslíš si, že George Soros má toľko peňazí, aby každému dal 200 mil. dolárov, zvyknem reagovať. Ľudia žijú tu, majú tu svoje deti. Prečo by si to chceli zlikvidovať alebo zničiť? Treba si položiť základnú otázku Cui bono? - Komu to prospieva? Veď sú to drísty a hlúposti. Ťažko sa s tým bojuje a myslím si, že toto na ľudí veľmi negatívne vplýva. A preto sú takí zlí, neveriaci a stále čakajú niekoho za stromom. Takto bola naposledy spoločnosť rozdelená za Mečiara. Teraz nás rozdeľujú nahnedastí, harabinovci a podobní ľudia, s ktorými sa nedá diskutovať. Vyhýbam sa im, hoci by chceli so mnou diskutovať. Hovorím - dovidenia, neovládate základné princípy fungovania sveta. Seďte si tu spolu a vaďte sa medzi sebou, lebo človek by sa zbláznil. Aj ľudí, ktorých mám inak rád, ma začínajú podozrievať, že som platený. Budeme sa musieť s tým nejako popasovať, ale mne sa už nechce. Chcel by som, aby to tu nejako slušne fungovalo. Zatiaľ vyhrávame sedem ku trom.

 

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?