28. 06. 2019 06:00 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Natočil film o eutanázii: Je lepšie nájsť otca obeseného? Keď chce zomrieť, nech je to dôstojné

Dobrá smrť je ako dobrý život. Keď nebudeme nič ľutovať, zmierime sa aj s našim odchodom.

Tomáš Krupa.
Tomáš Krupa. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Tomáš Krupa natočil film o Angličanke Janette s názvom Dobrá smrť. Janette mala svalovú dystrofiu, ochorenie, ktoré je nevyliečiteľné a na jeho konci je bezvládny pacient odkázaný na pomoc druhých. Janette sa tohto štádia nechcela dožiť, preto sa rozhodla odcestovať do Švajčiarska, kde je umožnená eutanázia aj cudzincom.

Filmový štáb prežil so Janette jej posledné mesiace a filmár bol pri nej až do poslednej chvíle. V rozhovore hovorí, že cieľom filmu nie je ľudí presviedčať, ale otvoriť diskusiu.

V rozhovore sa dočítate:
Ako vyzerá dobrá smrť
Aký názor na film mali diváci na Slovensku
Či mu na konci nebolo ľúto, že sa Janette rozhodla zomrieť
Či Janette odhovárali od eutanázie jej deti
Či sa dá skĺbiť viera v Boha a liberálny názor na eutanáziu

Natočili ste film s názvom Dobrá smrť. Ako si vy predstavujete dobrú smrť?

Aby sme vedeli, čo je dobrá smrť, mali by sme najprv zistiť, čo je dobrý život. Asi by som sa vedel zmieriť so svojou smrťou lepšie vtedy, pokiaľ by som mal za sebou život, v ktorom by som nič neľutoval. Keby som si mohol povedať, že som ho prežil, ako som chcel, že som nepremárnil svoj čas, že som sa venoval svojim plánom a snom. A že som sa venoval ľuďom, ktorými som bol obklopený a mal som dobré a zdravé vzťahy.

Myslím, že nech už bude smrť akákoľvek a dostaví sa kedykoľvek, tak pre mňa bude dôležité, že budem život, za ktorým si budem stáť a nič nebudem ľutovať. Z času na čas sa treba rozprávať aj o smrti, je to zdravé, musíme si to pripomínať. To nás potom vedie k správnym rozhodnutiam.

Stíhame sa nad všetkým zamýšľať počas života?

Neviem, ako sa to darí ostatným. Verím, že náš film alebo akýkoľvek iný ich k tomu bude inšpirovať. Aby si uvedomili, že čas, ktorý je za nami sa už nikdy nevráti. Máme tendenciu všetko odkladať. Napríklad: "Odídem z tejto práce, ktorá ma nebaví nabudúci rok. Zavolám si s pohádaným súrodencom neskôr, lebo teraz sa na to ešte necítim." A podobne. Nad týmto by sme sa mali zamýšľať. Zvyčajne každé ťažké odložené rozhodnutie na neskôr býva ešte ťažším po odložení.

K filmu ma okrem iného inšpirovala aj austrálska zdravotná sestra, ktorá pracovala v hospicoch. O svojich 20 ročných skúsenostiach napísala knihu a vymenovala, čo najčastejšie ľudia ľutujú na smrteľnej posteli. Bolo to práve to, čo som vymenoval. Že nežili život, aký chceli, nevenovali sa svojím plánom a snom, príliš veľa pracovali a zanedbávali svoju rodinu a priateľov. O tom má byť náš film- inšpirovať ľudí, aby sa nad týmito vecami zamýšľali.

Tomáš Krupa.
Tomáš Krupa. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Pre mnohých je základným kritériom dobrej smrti dôstojnosť. Máme na Slovensku zabezpečené dôstojné umieranie?

Ja som natočil film o jednej Angličanke. Nepoznám do hĺbky slovenské zdravotníctvo. Našťastie, s ním zatiaľ ani nemám skúsenosť ani cez mojich blízkych. Podľa mňa dôstojnosť spočíva v možnosti rozhodnúť sa. Tak, ako sa môžeme rozhodovať na úrovni svojho života a rozhodujeme, ako chceme žiť svoj život.,tak by sme mali mať aj možnosť rozhodnúť sa, ako by mala vyzerať chvíľa, keď zomrieme.

U nás na Slovensku majú nevyliečiteľne chorí ľudia jedinú možnosť ako niečo ovplyvniť- môžu podpísať papier, že v stave, keď o sebe nebudú môcť rozhodovať, nebudú resuscitovaní, alebo pripojení na prístroje. To je jediná legálna možnosť na Slovensku, ako čiastočne rozhodnúť o svojom zomieraní. Ale myslím si, že je ich k dispozícii viac a mali by sme o nich aspoň diskutovať.

Takže, ak na Slovensku nemáme právo na eutanáziu, tak nemáme garantovanú dôstojnú smrť?

To by som nepovedal. Nemyslím si, že eutanázia je jediná odpoveď. Je to len jedna z možností. O veciach by sme nemali uvažovať, že buď jedno, alebo druhé. Paliatívna starostlivosť a eutanázia môžu existovať vedľa seba a nevylučujú sa. Diskutujem aj s odborníkmi z paliatívnej medicíny a oni to zvyknú brať ultimátne.

Tvrdia, že paliatívna starostlivosť dokáže vyriešiť všetko, že sa vedia dobre postarať o všetky druhy bolesti a strádania dôstojnosti. Ja s tým nesúhlasím. Sú prípady, keď nedokážeme pomôcť. Zdravý človek sa do chorého nedokáže vcítiť. Kým sme zdraví, nikdy nepochopíme, čo sa odohráva v chorom človeku a neprecítime jeho vôľu ukončiť svoj život dobrovoľne.

Nebáli ste sa, že keď prídete s filmom na Slovensko, budete kritizovaný?

Prirodzene, že téma eutanázie je kontroverzná a vzbudzuje veľké emócie. Ja si nemyslím, že na ňu existuje jednoznančná odpoveď. Mohol by som vám tu teraz povedať teóriu, ktorá odzrkadľuje moje liberálne postoje, ale keby mal toto rozhodnutie učiniť môj otec a vyžadoval by si moju podporu, tak by to bolo komplikovanejšie. Zrazu by to pre mňa nebolo také jednoduché, ako o tom dokážem rozprávať. Aj samotný film je postavený na tom, aby vzbudil diskusiu. Nechcel som prísť s jednoznačným názorom. Janette celkom racionálne a jasne vysvetľuje dôvody, pre ktoré sa rozhodla pre eutanáziu a sú tam ľudia, ktorí ju konfrontujú a spochybňujú. Na základe týchto konfrontácii si má divák vytvoriť svoj názor.

Zdroj: Youtube/Continental film.

Ale asi sa dalo očakávať, že na Slovensku budú reakcie skôr odmietavé.

Skôr by som vyzdvihol to, že podľa mnohých divákov sa Janette rozhodla príliš skoro. Na svalovú dystrofiu neexistuje liek, choroba postupuje a na jej konci je nevládny človek. No Janette na tom bola ešte fyzicky aj psychicky celkom dobre. Mmohí preto tvrdia, že ešte nemala právo na také rozhodnutie. Ale to je jedno z posolstiev jej osudu.

Pretože paradoxne, keby v Anglicku mala možnosť eutanázie, mohla by žiť dlhšie. Aj Janette by svoje rozhodnutie učinila možno o polrok, o rok, o dva roky neskôr. Ale počkala by len vtedy, keby nemusela podstúpiť cestu do Švajčiarska. Chcela cestovať do Švajčiarska na vlastných nohách a chcela si sama vybaviť všetky administratívne veci a vysporiadať majetok a život. Keby túto možnosť mala v Anglicku, Janette by zrejme ešte dnes žila.

Ale nech už je reakcia ľudí akákoľvek, ja ako filmár túto otázku nevyriešim. Všimol som si, že niektorí lekári považujú smrť pacienta za svoje zlyhanie. A to sa bavíme o veci, ktorá je úplne prirodzená a nevyhnutná. Lekári ťažko znášajú stratu pacienta, takže tu niekde začína problém, a preto aj mnohí lekári eutanáziu odmietajú.

Tomáš Krupa.
Tomáš Krupa. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

A čo príbuzní? Nemajú oni morálnu povinnosť presvedčiť nevyliečiteľne chorého, nech na eutanáziu nejde, že oni budú jeho oporou do konca?

Janette sa počas natáčania stala našou kamarátkou. Nakoniec, my sami sme sa ocitli v pozícii, že sme sa s ňou museli rozlúčiť a nebolo to ľahké. Takže, spočiatku sme mali menej pochopenia pre ľudí z jej okolia, ktorí ju odhovárali, lebo sme videli, ako to ju ako chorého človeka ešte viac vyčerpáva. Ale čím viac času ubehlo, tým väčšiu empatiu sme mali práve s jej blízkymi.

Ale pochopil som, že zdravý a chorý človek sú dva odlišné svety. Janette sa tak rozhodla práve preto, že ešte vládala a mohla toto rozhodnutie učiniť sama a nechcela to bremeno nechať na svoje deti. Veď podobne to robia aj ľudia u nás. Starší si odkladajú peniaze na pohreb, platia si hrobové miesto a to všetko preto, aby uľahčili svojim blízkym moment, keď zavíta smrť.

V podstate, keď si to uvedomíte, tak postoj príbuzných je sebecký. Pretože sa na to dívame tak, že čo si tu ja počnem bez teba. Keď človek premýšľa o eutanázii, tak to vzťahujeme na seba, že ako sa s tým vyrovnáme my.

Postoje Janettinho syna a dcéry boli odlišné, keďže jej syn má tiež svalovú dystrofiu. Takže, on jej rozumel lepšie, lebo on sám je chorý?

Áno, pretože to bol vyrovnaný dialóg medzi chorým a chorou. Ale aj tak je najviac konfrontovaná svojimi deťmi. Na tom je z časti film postavený. Dcéra ju presviedčala, aby svoje rozhodnutie aspoň odložila, že sa jej posnaží zabezpečiť dôstojnosť. Syn má pre ňu väčšie pochopenie, lebo vie, ako dopadne. Keď sa Janette dostala do konfrontácie s dcérou, často používala argument: "Keby si sa na jeden deň dostala do mojej kože, tak by si sa na veci pozerala inak. Ale ja ti to nevyčítam, lebo sa to nedá pochopiť."

Z filmu o Janette vieme, že bola nudistka a veľmi otvorená osoba. Ako si ju pamätáte vy?

Janette sa k nám od začiatku postavila veľmi otvorene. Správala sa k nám priateľsky, ako by sme sa už pred tým poznali. Nastolila atmosféru, že je povolené pýtať sa na čokoľvek. Bola veľmi otvorená. Tým, že sa počas života aj s manželom venovali nudizmu, bolo pre ňu prirodzenejšie veci odkrývať ako zakrývať a nehovorím len o nahote, ale aj o myšlienkach a názoroch. Hovorila aj veci, ktoré sa nepočúvali ľahko. Vyžarovala neuveriteľnú eleganciu a inteligenciu.

Svoje rozhodnutie učinila aj preto, lebo nemala voči svojmu životu žiadnu ľútosť. Hovorila, že mala privilegovaný život. Narodila sa na konci druhej svetovej vojny, nikdy necítila nedostatky, mala láskyplnú usporiadanú rodinu, mala dobré vzdelanie, pracovala, kým mohla ako učiteľka v špeciálnej škole. Mala naplnený a šťastný život a možno aj preto bolo pre ňu ľahšie sa so životom rozlúčiť.

Zaujímavý bol aj príbeh doktorky na švajčiarskej klinike, kde Janette podstúpila eutanáziu. Bola veriaca, no nakoniec asistovala pri eutanázii svojmu otcovi. Nie je to v rozpore s jej vierou?

Táto doktorka asistuje pri dobrovoľnom ukončení života, takže termín eutanázia nie je úplne presný. Smrtiacu injekciu si vpichne sám pacient, ona iba asistuje. V minulosti však bola striktne proti. Brala to tak, že je lekárka a jej úlohou je život predlžovať a chrániť a nie ukončovať.

Osud a jej životná cesta ju postavili pred skúšky, ktoré ju primäli zmeniť postoj. Jej otec dostal nevyliečiteľnú chorobu a niekoľkokrát sa pokúsil o samovraždu. Keď to urobil po tretíkrát, pochopila, že sa o to pokúsi znova. Zrazu stála pred otázkou: Čo bude horšie? Nájsť doma otca obeseného? Alebo predávkovaného liekmi? Alebo vo vani s prerezanými žilami? Alebo je dôstojnejšie a pre rodinu lepšie mať možnosť sa rozlúčiť v empatii, v láske a v zmieri a bezbolestne mu pomôcť zomrieť?

Tomáš Krupa.
Tomáš Krupa. Foto: Archív T.K.
 

Hoci nechcete presviedčať ľudí o konkrétnom názore, rozumiete tým, ktorí tvrdia, že o našej smrti má rozhodovať Boh?

Rešpektujem to, že v našej spoločnosti koexistujú viaceré vierovyznania. To, v čo veríme sa odzrkadľuje aj v názore na eutanáziu. Náboženstvá tu máme celé stáročia a je to tak z nejakého dôvodu. Viera nám vysvetľuje zmysel života, prečo sme tu, ale aj to, aké miesto v živote človeka má utrpenie a smrť. Náboženstvá dávajú ľuďom odpovede na otázky.

Civilizácia a ľudstvo sa vyvíja a nie každý verí v kresťanského boha, ale majú vlastné filozofické postoje, či už ateistické alebo iné. Rešpektujem to, že ľudia, ktorí majú vysvetlenie na utrpenie z náboženského hľadiska, majú právo v tom ostať. Ale bolo by spravodlivé, aby toto právo bolo obojstranné a aby ho mali aj ľudia, ktorí sa nehlásia ku kresťanskej viere.

Lekárka z vášho filmu je príkladom, že viera v Boha a pozitívny postoj eutanázii sa nevylučujú.

Áno. Ale musím dodať, že aj keby sa na Slovensku prijala eutanázia zákonom, to neznamená, že teraz všetci nevyliečiteľne chorí musia automaticky podstúpiť eutanáziu. Nie, je to stále len jedna z možností. Kto sa rozhodne niesť svoj kríž do konca a vidí v utrpení zmysel, si nevyberie eutanáziu a nikto ho do nej nenúti. Ale možnosť voľby by sme mali dať tým, ktorí majú iný názor a zároveň nesmieme nikomu nič vnucovať.

Okrem toho, v krajinách, kde je eutanázia legálna, napríklad v Kanade, Belgicku či Holandsku majú lekári právo na výhradu vo svedomí. Hippokratova prísaha má svoj význam, ale bola spísaná pred tisíckami rokov a vtedy sa spoločnosť riadila inak ako dnes, mala iné hodnoty a o medicíne a svete sme mali úplne iné poznatky. Prešli sme vývojom, ale Hippokratova prísaha nie.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?