06. 08. 2019 09:00 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Z klimatickej krízy majú úzkosti. Týchto ľudí bude pribúdať, varuje psychologička

Na ľudí vplývajú dva silné prúdy. Spochybňovači globálneho otepľovania a katastrofické scenáre.

Veronika Kolejáková.
Veronika Kolejáková. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič

Veronika Kolejáková je psychoterapeutka, ktorá sa vo svojej praxi stretáva s ľuďmi trpiacimi úzkosťami z klimatickej zmeny. Mladí často narážajú na neochotu rodičov zmeniť životný štýl a sú ochotní svoje hodnoty povýšiť nad vzťahy.

Opakované odmietnutie spôsobuje, že ľudia strácajú vieru, že svojimi aktivitami dokážu niečo zmeniť. Úzkostných ľudí bude zrejme pribúdať.  

V rozhovore sa dočítate
Ako sa prejavuje úzkosť z klimatickej zmeny
Akí ľudia najčastejšie trpia úzkosťami
Ako sa dá týmto ľuďom pomôcť
Ako je ochrana životného prostredia dôležitejšia ako medziľudské vzťahy

 

Sú ľudia, ktorí majú úzkosti z klimatickej zmeny?

Určite áno. Ako psychológovia to zaznamenávame v poslednej dobe čoraz častejšie. Je to fenomén, ktorý sa objavuje posledných desať rokov, ale stále intenzívnejšie. Vnímam to už aj vo svojej praxi.

Ako sa úzkosť prejavuje?

Úzkosť zo psychologického pohľadu je pripravenosť na nejakú hrozbu alebo nebezpečie. V tomto prípade ide o nebezpečie vzdialené v čase, pretože len niektoré dôsledky globálneho otepľovania priamo ľudia prežívajú v súčasnosti. Samotné stavy, s ktorými klienti prichádzajú sú zvyčajne pocity napätia. Prejavuje sa to aj telesnými stavmi ako zovretie žalúdka, problémy s dýchaním, nespavosť, nechutenstvo. Ale najmä prevládajúci pocit obáv, katastrofických fantázií, s ktorými si už nevedia sami poradiť. Vtedy väčšinou vyhľadajú pomoc.

Kedy osobne ste sa prvýkrát stretli s úzkosťami z klimatickej zmeny?

V minulosti som učila aj na strednej škole a tam som videla, ako veľmi mladí ľudia žijú touto témou. Dokázali si obhájiť vegánstvo, záležalo im na tom, aké oblečenie nosia, prispôsobovali svoj životný štýl. Všimla som si, že na to boli hrdí, ale zároveň čelili aj pocitu, či to má celé zmysel.

Hlbšie sme sa o tom ale nikdy nerozprávali. Keby som mohla vrátiť čas späť, určite by som si na to vyhradila samostatnú hodinu. Mohli by to skúsiť aj pedagógovia a vytiahnuť zo študentov, ako to prežívajú. Zároveň to pomôže aj samotným študentom. Uľaví sa im, keď sa s niekým porozprávajú. Mladí ľudia si potrebujú potvrdiť, že ich problémy niekto berie vážne.

Keď sa povie úzkosť z klimatickej zmeny, môže to pre niekoho znieť smiešne, prípadne to bude zľahčovať. Majú sa ľudia s úzkosťou s kým porozprávať?

Je pravda, že povedať nahlas, že mám úzkosť z klimatickej krízy si vyžaduje istú odvahu. Veľká časť verejnosti je nastavená obranne, že hádam ten problém nie je ešte taký vážny, aby bolo potrebné robiť paniku. Nepochopenie je aj na úrovni rodič-dieťa, ale rovnaký pocit môžu mať aj z mediálnych výstupov, ktoré sa k nim dostávajú. Cítia nepochopenie a zadupávanie tejto témy.

Spätne to pôsobí na ich úzkosť a vytvára sa bludný kruh. Čím viac o tom hovoria, tým viac negatívnych reakcii dostávajú a úzkosť sa prehlbuje. Môže viesť až k zlyhaniu sebaregulácie. Psychológovia tým myslia to, že úzkosť je tak v popredí, že vo svojich aktivitách začnú zlyhávať.

Veronika Kolejáková.
Veronika Kolejáková. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Ani politický diskurz zatiaľ nie je veľmi otvorený tejto téme. Dosť hlasní sú tí, čo klimatické zmeny popierajú, alebo zľahčujú. Prehlbujú aj politici ľuďom úzkosť?

Áno, určite. Ale aj správy, filmy či knihy majú vplyv. Je pomerne veľa sci-fi apokalyptických filmov, ktoré zhmotňujú problém. Ľudia s ním často nemajú bezprostredný kontakt, ale prichádza to k nim najmä cez médiá. Na jednej strane je popieranie či zmenšovanie problému a na druhej strane sú katastrofické scenáre. Oba konce prispievajú k úzkosti.

Čo presne spôsobuje úzkosť? Vedomie, že si ničíme planétu, alebo skôr sebecký pocit, že nám osobne sa bude ťažšie žiť?

Niektorí ľudia majú potrebu užiť si. Sú pôžitkári, vnímajú život tak, že sme tu krátko, tak prečo by sme mali brať ohľad na "vyššie dobro". Tí úzkosť veľmi nepociťujú. Skôr majú frustráciu alebo obavy pri predstave, že si niečo nebudú môcť dovoliť, alebo že bude niečoho nedostatok. Takýto ľudia veľmi ťažko menia životný štýl.

Na druhej strane je altruizmus, teda potreba pomáhať druhým. Tam väčšinou patria ľudia so skutočnou úzkosťou. Obetujú veľa zo svojho komfortu. Nenakupujú potraviny v najbližšom obchode, ale zájdu niekam ďalej, kde napríklad nie sú balené, alebo sú domácej výroby. Títo ľudia ale majú často pocit, že nerobia dosť. Majú pocit, že čokoľvek urobia, je to len malý kúsok celej mozaiky.

Môžu mať pocit, že sa nemôžu spoľahnúť na iných ľudí a záchrana planéty je na ich pleciach?

Áno, môžu z toho prežívať úzkosť, ale aj hnev. Hnev je rovnako dôležitá emócia ako strach. Hnev môžu ventilovať priamo, alebo sa ho môžu snažiť premeniť na niečo iné. Keby išli len cestou hnevu, boli by neustále v konflikte. Nikto nemá rád v kancelárii kolegu, ktorý ho stále kontroluje a napomína, aby nepoužíval plasty, aby nevyhodil euroobal, ale použil ho opakovane. Asi by sa nám nepáčilo, keby kolega triedil cudzí odpad. V bežnom živote to bude spôsobovať problémy, ale pre niektorých ľudí je hodnota životného prostredia taká dôležitá, že obetujú aj vzťahy. Je pochopiteľné, že si stoja za svojimi postojmi, ale je dôležité, aby sa zladili aj s okolím. Aby neboli len "tí nahnevaní a neobľúbení." Tieto konflikty môžu dochádzať aj medzi partnermi či deťmi a rodičmi.

Veronika Kolejáková.
Veronika Kolejáková. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Čo poradíte klientovi, ktorý každého napomína, ale v skutočnosti to robí s dobrým úmyslom?

Samozrejme, keby svoje hodnoty popieral, išiel by proti sebe. Väčšinou v týchto prípadoch pracujeme na posilnení bezpečia a sabahodnoty. Je v poriadku, že prezentujú svoje názory, ale musia byť pripravení, že to nebude mať dobré dopady. Ale musia s tým byť vžití.

Závisí to od zrelosti. V terapii pracujeme aj na tom, že sa nedá zachrániť všetkých a všetko. Je dôležité mať nádej. A hoci si aj zhoršíme vzťahy s ľuďmi, môžeme hľadať kreatívnu cestu, ako ubrať z naliehavosti a možno tým získať viac. Nemusíme burcovať, môžeme inšpirovať. Ale človek inšpiruje len, keď je presvedčený, že to, čo robí má zmysel. Pokiaľ má pochybnosti, nemôže inšpirovať. Bude sa skôr hnevať a bojovať.

Akí ľudia za vami najčastejšie chodia?

Zatiaľ ich nie je toľko, aby som mohla hovoriť o štatistikách, ale myslím, že budú len pribúdať. Aj z ďalších zdrojov môžem povedať, že prevažujú mladší ľudia do 30 rokov. Je to ohrozená skupina, ktorá klimatickú zmenu vníma veľmi osobne. Sú to ľudia, ktorí v budúcnosti budú robiť hlavné rozhodnutia o spoločnosti. Od malička vyrastajú s povedomím, že stav planéty sa zhoršuje.

Aj nositeľmi tejto témy sú najmä mladí, v niektorých prípadoch stredoškoláci. Vedia sa o tom s nimi rozprávať rodičia?

Situácia je veľmi individuálna. Každý klient je jedinečný. Ale vo všeobecnosti cítime generačný rozpor. Zmena správania je niečo, čo môže u starších ľudí naraziť na prekážky. Je ťažké zmeniť zažitý spôsob života. U mladších ľudí je zase prirodzené dbať o životné prostredie. Avšak, deti často nemajú dôležité slovo v tom, či sa doma bude triediť odpad, alebo čo sa bude jesť. To ich môže frustrovať a je pravdepodobné, že konflikty budú narastať. Problém je, keď sa obe strany voči sebe postavia bojovo a prestanú sa počúvať a rozprávať.

Stretávate sa aj s takýmito prípadmi?

Zatiaľ nie. Ale keby taká situácia nastala, pracovala by som na úrovni daného klienta, čo dokáže on zmeniť. Nedokážem na diaľku ovplyvniť rodiča. Konflikt je už prítomný a skúšala by som preskúmať, čo na jeho postoji je naliehavé, čo dokáže dostať od okolia a čo dokáže urobiť on sám bez toho, aby to očakával zvonku. Zároveň by mal byť pripravený na to, že situácia sa môžno nezmení a že sa odcudzia. Ale stále ostávajú jeho rodičmi.

Dá sa dať všeobecná rada ľuďom, ktorí trpia úzkosťami z klimatickej zmeny?

Podľa dostupných výskumov, najviac pomáha byť aktívny. Samotná úzkosť je paralizujúci stav bezradnosti a stagnácie. Človek si musí nájsť akúkoľvek aktivitu, ktorá nás môže posunúť kúsok bližšie k spokojnosti. Úzkosť často naráža na to, že človek začne pochybovať o úplne všetkom. Treba sa opäť vrátiť do prítomnosti, robiť malé kroky a uvedomovať si, že to má zmysel, aj keď na prvý pohľad nemusíme vidieť efekt.

V poslednej dobe sa objavujú ľudia, ktorí otvorene hovoria, že odmietajú mať deti kvôli klimatickej kríze. Je to prejav protestu alebo úzkosti či hnevu?

Je to určite intenzívne osobné rozhodnutie. Nezjednodušovala by som to len na demonštráciu či protest. Vyplýva to z existenciálnych pocitov. Pokračovanie života v deťoch je hodnota, ktorú máme evolučne vštepovanú ako tú, na ktorú sa nesiaha. Súčasná situácia môže zájsť až tak ďaleko, že pocit zmyslu vôbec mať deti nahradí temná predstava.

Psychoanalýza hovorí, že niekde v nás je aj temná sila, potreba predstaviť si svet bez nás, pocit, že nech to radšej všetko skončí. Racionálne to vieme vysvetliť, že nechceme priviesť na svet ďalšieho konzumenta, ďalšieho človeka, ktorý možno bude trpieť. Ale na hlbokej ľudskej úrovni to musí vychádzať z naozaj silnej motivácie.

Veronika Kolejáková.
Veronika Kolejáková. Foto: TVNOVINY.sk/Martin Lachkovič
 

Hovoríte, že ľudí s úzkosťami bude pribúdať. Sú na to pripravení psychológovia, školy či rodičia?

Ja si myslím, že psychológov je na Slovensku dostatok. Od podstaty svojej profesie by mali byť pripravení pomáhať aj nezištne. Ale nepredpokladáme, že nastane také rapídne tempo, že psychologická obec nebude stíhať reagovať. Čo sa týka konkrétne tohto druhu úzkosti, enviromentálne povedomie sa rozvíja, dnes sú už uvedomelé aj malé deti. Zároveň si môžu psychológovia pomôcť výskumami, ako ľudia v minulosti prežívali prírodné katastrofy. Keď to začne eskalovať, nebude to príjemná situácia, ale v prvom rade musia ľudia o túto pomoc stáť.

Pýtam sa skôr na to, či samotní psychológovia nepotrebujú ďalšie školenia.

Od Americkej psychologickej asociácie máme k dispozícii veľmi obsiahly manuál, kde zachytili rôzne pohľady, ako by k tejto téme mali psychológovia prispieť. Aj ja som si to musela najprv doštudovať, ale v dnešnej dobe je na internete veľa voľne dostupnej literatúry.

Dôležité je aj hodnotovo sa s touto témou stotožniť. Klient môže naraziť na terapeuta, ktorý nebude naklonený spôsobu terapie, ktorý človeku najviac pomôže. Ja napríklad pracujem s prístupom Gestalt. Je to terapia, pri ktorej sa aj rozpráva, aj pracuje s telom. Dôležité sú hlboké potreby a hodnoty, ktoré často prevezmeme zvonka niekedy automaticky alebo také, čo sa bojíme vysloviť. Ale môže sa stať, že terapeut povie klientovi, nech sa obráti na vieru, pričom klient je neveriaci. Vtedy mu to nepomôže. Terapeut a klient sa musia zladiť.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?