03. 09. 2019 09:34 | BRATISLAVA/Katarína Kiššová

Riaditeľ ústavu detských chorôb: Polovica rodičov chodí na urgent zbytočne. Straší ich internet

Strach detí je niekedy taký silný, že ich musia pri vyšetrení uspať. Hoci je to bezpečné, nie je to prirodzené.

Riaditeľ Národného ústavu detských chorôb Ladislav Kužela.
Riaditeľ Národného ústavu detských chorôb Ladislav Kužela. Foto: TVNOVINY.sk

Rodičia si googlia príznaky svojich detí a do nemocnice idú s presnou predstavou diagnózy. Lekárom to sťažuje ich prácu, ale slušnou komunikáciou sa podľa Ladislava Kuželu dá vybudovať dôvera k lekárom.

Riaditeľ Národného ústavu destských chorôb v rozhovore vysvetľuje, ako môžu lekári odbúrať strach detí a ich rodičov. Žiaľ, stretli sa aj s prípadom, že rodič odmietol život zachraňujúcu liečbu.

V rozhovore sa dočítate:
Prečo sa deti boja lekárov a nemocníc
Či sa boja aj rodičia
Čo môžu urobiť rodičia a čo lekári
Prečo klesá dôvera voči lekárom a odborníkom
Ako chcú znížiť počet uspávaní počas vyšetrení

 

Je strach detí z lekárov bežnou vecou?

Úprimne, žiaľ áno. Doba, ktorú žijeme, prináša aj strach, ktorý nevieme dobre zadefinovať. Je to strach z neznámeho, z niečoho, čo nepoznáme. Strach, s ktorým sa v našom ústave stretávame by som rozdelil na dve skupiny: strach dieťaťa, ktorý je prirodzený, pretože prichádza do cudzieho prostredia. Sú tu rôzne vyšetrovacie prístroje, miestnosti sú usporiadané inak, ako je dieťa zvyknuté, a podobne. A potom je prenesený strach a to je strach rodiča. Niekedy je ťažké povedať, ktorý strach je horší.

Strach z vyšetrenia nám lekárom spôsobuje problémy. Pri mnohých vyšetreniach musíme pacienta uspať, napríklad pri CT či magnetickej rezonancii. Pri týchto vyšetreniach potrebujeme, aby bol pacient v pokoji a nehýbal sa. Strach robí opak. Dieťa sa hýbe, je nepokojné a nevieme s ním nič robiť, len ho uspať. Strach má teda aj nežiadúce účinky, ale deje sa to celosvetovo v detských nemocniciach a aj tam sa nadužíva uspávanie pacientov.

Hovoríte, že strach detí je do istej miery prirodzený. Vedia s ním lekári pracovať a rátajú s tým pri svojej práci?

V našom ústave zavádzame komunikačné školenia. Ide o to, aby lekári a sestry vedeli komunikovať s rodičom aj pacientom a aby odbúrali stres a strach, ktorý je prirodzený. Na druhej strane, je to stále málo. Strach z neznáma tu je, veľakrát ho nevieme odstrániť len dobrou komunikáciou. Dokážeme ho len do istej miery zmierniť. Vtedy musíme hľadať iné cesty. Naším cieľom je, aby sme uspávali čo najmenej detí.

Nie sú niekedy prekážkou samotní lekári? Majú čas a ochotu dbať na citlivú komunikáciu s pacientom a rodičom?

Samozrejme, nie je to len o komunikačnom školení. Otvorili sme celú tému tzv. terapeutickej komunikácie. Snažíme sa zasiahnuť lekárov, sestry, pacientov aj rodičov. Hľadáme rôzne formy. Áno, niekedy sú lekári prepracovaní a unavení. Ale často ide o pár cielených otázok a odpovedí, vďaka ktorým sa nastolí dobrá atmosféra, pokoj a vzájomná dôvera. A práve o to ide. Keď chcete odbúrať strach, musíte vybudovať dôveru vo vzťahu pacient-lekár, aj rodič-lekár.

Uvedomujeme si, že školenia nestačia. Preto využívame aj ďalšie možnosti, napríklad sociálne siete. Robíme edukačné videá. Dávame tam informácie, ktoré potrebujú rodičia, na ktoré možno nie je čas v ambulancii, alebo sa stáva, že pod stresom rodič na niektoré informácie zabudne. Večer v kľude, keď si to znova pozrú, prečítajú a uvedomia si ďalšie skutočnosti.

Rodičom dáme informáciu, čo ktorá choroba znamená, aké vyšetrenia musí dieťa podstúpiť, a podobne. Na deti chceme zacieliť formou deti-deťom. Deti vysvetľujú deťom, ako prebiehajú najzložitejšie zákroky či vyšetrenia. Napríklad, vysvetľujeme, čo čaká dieťa, keď ide na operačnú sálu, ako to vyzerá, keď sa robí röntgen alebo odber krvi. Deti nakoniec zistia, že sa vôbec nemusia báť.

Ladislav Kužela.
Ladislav Kužela. Foto: TVNOVINY.sk
 

Má uspávanie pacientov dopad na diagnostiku?

Samotné uspávanie nie. Len vám zabezpečí, že dieťa je v kľude a vy môžete pokojne robiť vyšetrenie. Ale našťastie v dnešnej dobe tak postúpila medicína, že uspanie je bezpečné, ale stále to nie je prirodzené. Pre nás je v tomto príkladom Holandsko. Majú jednu centrálnu onkológiu. Tam tak isto ako u nás, uspávali takmer polovicu pacientov. Rozhodli sa to zmeniť a spravili niečo veľmi jednoduché. Myslím si, že v jednoduchosti je krása a tento príklad to potvrdzuje.

Vytvorili makety CTčka, magnetickej rezonancie či iných prístrojov tak, že sa naozaj veľmi podobajú tým skutočným. Aj v nich rovnako bliká a hučí ako v tých reálnych. Ukázali to deťom, niektorým jedenkrát, iným dvakrát, trikrát či šyrikrát. Podľa potreby. O niekoľko mesiacov im klesla potreba uspávania o 40 percent. To je obrovské a prekrásne číslo.

My sme si z nich vzali príklad a robíme niečo podobné. Tento model rozšírime ešte viac. Budeme mať aj modely ľudského tela, aby sa deti dozvedeli viac o svojom tele, o iných vyšetreniach a zároveň tam budú mať aj herňu. Do konca tohto roka chceme Slovensku ukázať naše terapeutické ihrisko.

Spomenuli ste CTčko. Sú aj iné vyšetrenia, ktorých sa boja deti aj dospelí?

Najčastejšie sa boja odberu krvi, ale aj bežného röntgenu. Točili sme videá práve o vyšetreniach, ktorých sa ľudia najviac boja. Ukázalo sa, že najhoršie je práve to CTčko. Vo videách hrali zdraví herci, no aj oni mali z CTčka strach. Uvedomili sme si, že ten stres je naozaj veľký.

Stáva sa, že sú rodičia niekedy viac vystresovaní ako deti?

Veľakrát je s rodičom ťažšia práca ako s dieťaťom. Žiaľ, internetom kolujú rôzne a nie vždy pravdivé informácie. Platí to najmä pre dnešnú dobu. Pre každého rodiča je dieťa to najdôležitejšie. Keď mu niečo je, okamžite siahajú po internete a googlia. Na internete zisťujú, čo znamenajú príznaky, čo to dieťa asi čaká, "poskladá" si diagnózu a takto príde "pripravený" do nemocnice.

Pre nás je priorita, aby sme sa k diagnóze dieťaťa dostali čo najrýchlejšie a s pomocou čo najmenšieho počtu vyšetrení a zákrokov. Keď to takto rodičia pochopia a dôverujú nám, ide to ľahšie. Musíme ale veľa vysvetľovať.

Stáva sa, že sú rodičia doslova panovančí a hovoria lekárom, čo majú a čo nemajú robiť, pretože si to načítali na internete?

Žiaľ, máme aj takéto prípady. Našich lekárov školíme, aby boli pripravení aj na tieto situácie. Rodičom treba v kľudne opakovane vysvetľovať. Správnymi formuláciami im treba vysvetľovať, aby lekárom verili.

Nikto v tomto ústave nemá za cieľ robiť experimenty. Keď sa riadite zaužívanými postupmi, klesá pravdepodobnosť chybovosti. Na druhej strane, treba zdôrazniť, že nič nie je schematické. Máme návod, ktorý sa používa pri štandardnom ochorení. Keď niečo vybočuje, tak to posudzujeme individuálne. Celý proces je na oko zložitý, ale keď je medzi lekárom, rodičom a pacientom vzájomná dôvera a ideme pekne podľa postupu, tak na konci je vyliečené dieťa a spokojný rodič.

Spomenuli ste, že mnohí rodičia chodia akože pripravení, zároveň v celej spoločnosti klesá dôvera voči odborníkom, vrátane lekárov. Stretli ste sa aj s prípadom, že rodič odmietol liečbu?

Áno. Zažili sme aj taký extrém, že išlo o život zachraňujúcu liečbu, ktorú rodič odmietol a súdnym nariadením sme museli zmeniť rozhodnutie rodiča ako zákonného zástupcu. Chvalabohu, toto sú extrémne zriedkavé prípady. Mravenčou prácou, ktorú sme nastolili v našom ústave, sa nám darí byť bližšie k rodičom a k pacientom.

Pred rokmi bolo samozrejmé, že ľudia išli k lekárovi s veľkou dôverou. Nemali pochybnosti. Pevne verím, že sa táto dôvera znova vráti. Máme vynikajúcich odborníkov, ktorí toto poslanie robia s najväčším nasadením, nosia si prípady pacientov domov, niektorí robia dvadsaťštyri hodín týždenne. Jasné, niekto môže oponovať, že zažil niečo nepríjemné. Ale je to skôr výnimka a výnimka nepotvrdzuje pravidlo.

Existuje postup, ako by sa mali rodičia pripraviť na závažné vyšetrenia dieťaťa?

Nikdy sa nepripravíte na moment, keď vám lekár povie, že vaše dieťa je vážne choré. Na to sa nedá pripraviť. Pripraviť sa vedia lekári. Musíme sa s rodičmi rozprávať otvorene a vynahradiť si na to dostatok času. Musíme im povedať, že je to ochorenie, ktoré si vyžaduje mesiace liečby a nie vždy sa končí úspešne.

Úvodný rozhovor je vyše hodinový, niekedy aj niekoľkohodinový, pri ktorom sú aj psychológovia. Spolu s rodičom postupne preberáme možné aj nemožné situácie, ktoré môžu nastať. Zároveň sme pre rodičov detí s onkologickými ochoreniami pripravili príručku. Sú tam mapky, ako sa u nás zorientovať, ale aj to, ako sa majú pripraviť na liečbu, vysvetľujeme tam, čo je to rakovina, ako bude vyzerať hospitalizácia, čo si majú priniesť so sebou.

Túto brožúrku budú mať všetky naše kliniky. Pretože každé ochorenie je niečím iné. Vytvorili sme aj ďalšie brožúrky o iných diagnózach a tiež je v nich vysvetlená liečba či hospitalizácia. Pri rozhovore rodič nevstrebe všetko, aj kvôli stresu. Túto brožúrku si môžu v kľude prečítať doma a znova si pripomenúť nejaké informácie. Poskytujeme im aj informácie o skutočných deťoch, ktoré prekonali závažné ochorenie, aby mali nádej. Naše výsledky sú rovnako dobré ako v zahraničných nemocniciach. A preto by nám rodičia mali dôverovať.

Brožúry Národného ústavu detských chorôb.
Brožúry Národného ústavu detských chorôb. Foto: TVNOVINY.sk
 

Vy ste riaditeľom národného ústavu. Takže asi aj preto máte najväčšie kapacity, najviac financií a najlepších odborníkov, a vďaka tomu najlepšie výsledky. Čo ale také malé nemocnice v regiónoch Slovenska? Majú aj tam lekári čas a chuť robiť komunikačné cvičenia a sedenia s rodičmi?

Neviem a nechcem hovoriť za druhých kolegov, či majú čas, alebo nemajú. Podľa mňa ide skôr o to, či chcú. Každý cíti, keď niečo v komunikácii škrípe. Keď to necítite, tak asi nerobíte túto robotu dobre a asi ani na ňu nemáte. Ten, kto to vnútorne pociťuje, je zodpovedný a snaží sa. V malých nemocniciach sa nedajú robiť veľké projekty ako napríklad u nás. Ale v tom prípade zodpovednosť leží na samotnom lekárovi.

Každý lekár, ktorý bol v zahraničí vie automaticky takto komunikovať. Tam je to prirodzené. Lekár aj stredný zdravotnícky personál privíta pacienta, podá mu ruku, predstaví sa, spýta sa, čo pre neho môže urobiť. Pár viet, ktoré nestoja veľa času a hneď vám nastavia inú atmosféru a úroveň dôvery. My to v sebe máme, nie je to nič zložité, len si stačí spomenúť, ako sme boli vychovaní.

Váš ústav vyvinul aplikáciu, ktorá podľa vstupných informácii vyhodnotí, či má ísť rodič s dieťaťom na urgent, alebo nie. Chodia rodičia na urgent zbytočne?

Dôvodov bolo viac. Toto je jeden z nich. Máme k dispozícii štatistiky, koľko rodičov odchádza z urgentu bez receptu. Je ich zhruba 50 percent. To znamená, že takmer polovica rodičov príde na urgent zbytočne. Aplikácia má pomôcť rodičom, ktorí nevedia, či majú ísť na pohotovosť, alebo nie.

Máme tri hlavné kategórie príznakov: také, kvôli ktorým netreba ísť na pohotovosť, potom stredne ťažké a závažné. Stáva sa aj to, že rodičia prídu neskoro, lebo zle vyhodnotili vážnosť situácie. Týmto a tým málo závažným prípadom chceme najviac pomôcť.

Aby niektorí nechodili zbytočne a nečakali v čakárni tri, štyri hodinami a naopak, aby tie deti, čo urgentne potrebujú pomoc, ju dostali. Je to tam ľudsky jasne napísané, čo majú rodičia robiť. Kolegovia tomu hovoria "záchodové čítanie". Stačí si to preštudovať, keď máte čas, vžije sa s tou aplikáciou, a potom viete, čo máte robiť.

Takmer polovica rodičov prichádza na urgent zbytočne. Máte na toto vysoké číslo vysvetlenie? Sú dnešní rodičia citlivejší?

Áno, je to tým. Ale aj tým, čo som spomínal na začiatku. Na internete dnes nájdete všeličo. Zadáte si horúčku a vyhodí vám najhoršie ochorenie na svete. Ja ako rodič, pre ktorého je dieťa to jediné na svete, rýchlo utekám na urgent a potrebujem sa uistiť, že to nie je nič vážne. Toto je nevýhoda dnešnej doby. My sa snažíme nastoliť zdravý rozum. Keď som vyrastal, moji rodičia ma nenosili s každou horúčkou na urgentný príjem.

Komentáre ( 0)

 


Už ste čítali?